Filmový denníček - Čo som videl v októbri 2026

Filmový denníček - Čo som videl v októbri 2026

Modlitby boli vyslyšané, napísal som formálne prostý článok.

Človek toho za mesiac niekedy napozerá fakt veľa a chce o tých projektoch niečo napísať. Samozrejme, nemôže všetko zrecenzovať, ani opísať v rámci iných článkov a tak som si vymyslel tento blogový, menej gramaticky kontrolovaný formát bez obrázkov, ktoré mi aj s vyzdrojovaním zaberajú mnoho času - ten titulný som sem šupol z vlastného repertoáru. Ale bol som pri vysvetľovaní formátu - rýchlo oglosované filmy i seriály, ktoré som počas mesiaca sledoval. Priznávam silnú inšpiráciu Karstenom Runquistom, túto jeho pravidelnú rubriku si veľmi rád každomesačne pozriem. Patrí skôr ku intelektuálnejším cinefilom, ktorých sledované filmíky často nepoznám, ale je to veľký sympaťák a skvele sa počúva. Okopírovať jeho formát mi, teda, padlo vhod, niežeby by som tých diel v októbri zhĺtol nejako priveľa, avšak recky nevyšli ani na všetky skonzumované v kine, plus prebieha mesiac hororu, čas dopĺňania strašidelných klasík. To treba okomentovať. Tak poďme na to.

Začal som Opicou Oza Perkinsa, adaptáciou poviedky Stephena Kinga. Tohto rejžu obdivujem pre výtvarne precízneho a detektívne atmosférického Longlegsa a kompetentnú vizualitu Perkins predvádza aj tu, zároveň ale ide o vtipný film s hromadou groteskných killov alá Final Destination. Perkins úmŕtia konštruuje ako štylisticky perfekcionistické setpiecy s až poeticky podaným suchým humorom, Theo James z Gentlemanov ako asociálny fotrík baví a má to takú nieche komediálnu kvalitu. Ale v reále postavy veľmi nezaujímajú, storka vyzneje do stratena a na to, aby som si to o týždeň stále pamätal by to muselo byť stupídnejšie, emocionálnejšie alebo drastickejšie. Oza ale naďalej plánujem sledovať.

Ďalej som videl Iñárrituovho Diggera. Pôvodne som nečakal, že sa zaradí ku tohtoročným deviatkam a hodnotenie možno ešte znížim, ale rád sa ocitám na spokojnej strane barikády, hoci kritiku, spôsobenú aj tým, že sa ten film často sám zhadzuje, jasne chápem. Takto ťažko uchopiteľné a teoreticky pokrytecké dielo si o kontroverzné prijatie koledovalo. Alejadrovu provokáciu som si ale práve aj kvôli tomu diskurzu a hádzaniu tém na všetky strany tak užil. Podobne ako pri Jednej bitke za druhou minulý rok som na to, čo beriem, ako hlavnú pointu titulu vo vzťahu ku svetu prišiel až po dlhšej dobe a osobne milujem, keď mením názor na umeleckú výpoveď snímku. Honipérina, ale pre mňa.

Potom som skočil na Tonyho a neplánovane som ho ešte v ten deň musel textovo doporučiť. Takéto inšpiratívne pociťovky ťažko neľúbiť, Dominic Sessa sa mi v tejto kategórii overuje čoraz viac. A hoci už prešiel mesiac a v kuchyni som sa ocitol skôr iba rekreačne, stále som z daného snímku príjemne namotivovaný na relaxačné varenie.

S chuťou na horor som si nasledujúci víkend pustil mockumentárny true crime Strange Harvest, dosť napínavú žánrovú prácu o lapaní okultného sériového vraha. Na skutočne fantastickú záležitosť by bodlo, aby sa film silnejšie sústredil na jednotlivosti ako psychológiu detektívov, ktorí si môžu vyčítať chyby z vyšetrovania, nadprirodzené motívy, alebo intenzitu found footage pasáží. No u mňa tieto realistické desenia tak či tak vždy padnú na úrodnú pôdu - daný večer po dopozeraní okolo polnoci som veľmi nechcel ísť vyvenčiť psa, keďže v dedine po desiatej vypínajú osvetlenie.

Ďalší deň padla Sorrentinova Milosť, film o posledných dňoch v úrade konzervatívneho i moralistického (nie, nie je to oxymoron) talianskeho prezidenta, ktorý sa musí postaviť viacerým etickým dilemám pri podpisovaní zákonov i milostí. Mám rád, keď filmy o politike riešia samotných politikov a ich agendu aj mimo politického súboja a vládnutiu krajiny, Tonimu Servillovi dobráka verím a celkovo dielo komplexné je, no pri témach ako eutanázia často tlmočí iba najzákladnejšie argumenty. Ako osobný príbeh som si to ale užil a taliansky autor, ktorého som doteraz nepoznal, do toho štylisticky ide naplno (so spomaľovačkami aj rapom). Fajn európska, vzhľadom na preberané témy prekvapivo štýlová vec.

A ešte v ten deň som sa ponoril do Eggersovho Majáku, už pred rokmi som túto hororovú artovku cenil, ale neopájal som sa v nej naplno. Aktuálne počin vnímam ako najslabšieho Eggersa (hoci Nosferatu má asi viac chýb), a zároveň ako umelecky fascinujúci, výtvarne podmanivý film. O hercoch ani nehovoriac. Pri Pattinsonovom tohtoročnom lineupe pomyslieť, že už v roku 2019 by naňho edukovaný divák, ako na Edwarda ani nepomyslel, keďže divy, čo tu predvádza... Reálne sa už môže prestať snažiť. Robert, všetci už tvoju výnimočnosť pochopili. Defoe je tu zase v typicky podivínskej (ale bezchybnej) role, v akej je posledné roky doma. Či už u Lanthimosa, Andersona, alebo práve toho Eggersa. Werwulf bude pecka.

Nadviazal som to Guyom Ritchiem. Na autopilota. Ako inak. V Ministerstve nekonvenčnej vojny sa (vraj) nápaditý Brit vracia do druhej svetovej s utajovaným elitným tímom kosiť náckov. A ono tento derivát Nehanebných bastardov aj znie sľubne, no nad rámec jednej skutočne napínavej scény vo vlaku, ktorej by človek aj veril, že bola z Tarantinovej bomby vystrihnutá, len prázdne charakterizované postavy chodia a rezignovane sa bijú. Koncepčne lákavé, ale bez náboja. Vo finále mi boli všetky udalosti úplne jedno.

Medzitým som si napozerával velebený The Rehearsal Nathana Fieldera. V príprave na You can see everything, hovoríte si? Nie, ja som popkultúrnu vlnu predstihol a Fielderove realitu podkopávajúce kreácie som náhodou sledoval už mesiac pred virálnym fenoménom. Vtedy ešte nebola žiadna Elizabeth Holmes a namiesto dokumentu šlo skôr o reality show. Cringe Kanaďana som si okamžite obľúbil a jeho postmoderné konštrukty ma ohúrili. Vlastne som mal pri sledovaní taký ten pocit, že pozerám niečo nové, ešte nezaradené, mantinely posúvajúce... A ako ďaleko s komentovaním svojej vlastnej persóny a s tvorením hlbokých emočných momentov, ktoré sú komické samotnou existenciou, vie až zájsť ma neprestane okúzľovať. Strašne ma ale aj baví, že nezabúda na element čistej ľudskej nespútanosti. Vie nájsť tých najbláznivejších ľudí, ktorých do svojich geniálnych zamyslení, ako divokú kartu, vmieša. A popri svojich morálne šedých krokoch aj ovplyvňuje a legitímne posúva svet k lepšiemu. Fielder je proste inde.

Nasledoval Minotaur Andreja Zvjaginceva, sonda do pokrivenej duše moderného Ruska. Významná i výpovedná, to určite, no osobne mám zášť k federácii po zhliadnutí nezmenenú. Spätne som ale docenil záver, ukážku neschopnosti ujsť od vojnovej mašinérie - tá sa pripomenie aj vysoko nad nebesami.

Kubrickovo Osvietenie bolo mojim najzásadnejším odškrtnutým restom doplneným počas halloweenskeho obdobia. A tú hororovú virtuozitu a umeleckú ambíciu najvyššieho kalibru som jasne videl a uznal. K najstrašidelnejším si snímok nezapíšem, no v hoteli Overlook a jeho okolí som sa skutočne stratil. Moju fascináciu labyrintami film riadne odmenil a tá keď sa spojila s atraktivitou zasneženého prostredia, lebedil som si v komforte diskomfortu. Zakomponovanie postavy Dicka Halloranna a jeho nevyspytateľný osud pre mňa najsilnejšie symbolizoval zúfalosť a bezvýchodiskovosť situácie.

A ten presah! Pri Osvietení sa, tak ako pri tých najväčších dielach, dá ťahá všetkými smermi. Nekonečne dlho by sa dalo polemizovať nad tým z čoho vychádzajú Jackove hrubé sklony. Prečo sa zlo stále vracia? Je to kvôli skazenej zemi, na ktorej stojíme? Je násilnosť nevyhnutne mužská? Alkoholická? Celkovo ľudská? Vykorisťovateľsky a rasisticky americká? Všetky vypísané naraz?

Ďalej som sa s Austinom Abramsom ponoril do snahy vyjsť z brucha veľryby vo Whalefalle. Od písania recky sa mi názor nezlepšil. Nebol to tak dobre strávený čas, ako mi po traileroch prišlo samozrejmé.

Pokračoval som videohernou bitkovačkou Street fighter a s nešťastím oznamujem, že sa očakávaná fatalita druhému Mortal Kombatu nekoná. Choreograficky to hoci Mortal hravo preskočí, streštenosť je poctivo priznaná a brakom s čo najodhalenejšími stehnami každej prítomnej hrdinky sa to chváli, ale vlastne film nikdy nie je ochotný v akcičke dostatočne dlho zostať, antikonfrontačný fight na hotelovom apartmáne a kulervúco naanimované sekvencie ako vrchol nestačia a turnaja je tu asi toľko, ako v prvom Mortale. S tým rozdielom, že jeden film sa naňho dlhočízne pripravuje, aby hovno ukázal a druhý doňho bez prípravy skočí a vyskočí ani sa nenazdáte. Cast okrem ústredných bratov nie je dosť inspired, asi sa počas natáčania bavili, no tú energiu následne nevedia divákovi predať. Momoa dokazuje, že už asi fakt nemá do čoho pichnúť a žiadna postava poriadne nevtiahne. Akoby aj mohla, keď sa tu odohráva tak päť liniek, ktoré by vystačili aj na 2-3 filmy.

Je to prekombinované asi ako švédske stoly na večeru. Prežeriete sa, a aj tak viete, že ste si nič skutočne skvelé nedali. A ani schopné základy jednotlivých nerozvinutých zápletiek, nápaditá akcia a farbičkové lokácie to od korunky, ktorú tomu dávajú AI slopovito pôsobiace efekty (ako z vlhkého sna nejakého z Ellisonov) nezachráni. Príliš veľa, priveľmi snaživo.

Snaživosť vyššia ako pri žánrovej konkurencii je naopak vítaná pri Klaunovi v kukuričnom poli, zábavnom slasheri z typicky malomestského prostredia. Film samotný ale typický nie je, má v sebe viacero milých prekvapení, ako aj vyššiu hodnotu, ako by sa pri čiernohumornej žánrovke zdalo. Príjemne fresh v narábaní s vzťahovou i vražednou linkou a zvratmi v rámci nich. Fakt sranda.

Teraz poďme ku DCU - ojedinele hlboko v žánrových vodách. Na Clayface som mal solídne očakávania, veď Mike Flanagan za klávesnicou a Substance šľahnutý s Jokerom neznie zle. Na agresívnu divočinu Coralie FarGOAT to, samozrejme, už zo základu nemá. Nekomentuje vyššie spoločenské trendy a podnetnosť je prirodzene nižšia už len preto, že Elizabeth Sparkle zmeny začne bez vplyvu zohizďujúceho zranenia. To len, aby sme si vysvetlili, že sa nachádzame pri komiksovo, nie celkovo výnimočnom body horore. No inak fajn, Tom Rhys Harries má v sebe niečo zaujímavé, hollywoodsky úsmev mixnutý s nevinnými očami, zlovestnosť i zúfalstvo, nezaraditeľnú tvár... Naomi Ackle slušne sekunduje a Gotham slušne gothamuje. Ostatné vedľajšie postavy ale hodné zapamätania nie sú, napr. zloduch je schematický mafiánsky vládca najzločinnejšieho mesta na tomto svete, akých sme tu už mali. Samotná hnusnosť je silná, nikdy som si hoci oči nezakrýval a na najväčšie tromfy ma už pripravili v kampani, no také nožničky, či vaňa sú riadne fuj. Žánrovo zábavné to je aj keď to na chvíľku zručne zahne k akčnému braku, a podarilo sa to aj namiešať tak, aby táto pasáž nepodkopávala serióznosť titulu. Tá experimentálne kontrastuje s farebnými gunnovinami, čo DCčku svedčí, niežeby malo po ellisonovskom takeoveri nejakú svetlú budúcnosť (mimochodom, tento blog som mal rozpísaný už začiatkom novembra, ale skočilo mi do toho toľko vecí, že už stihli dať Gunnovi padák, hovorím len, aby z toho potom nebol zmätok)...

A ešte, ako posledné, spomeniem seriálový spin-off Teórie veľkého tresku - Stuart nezachráni vesmír. Koncepčne lákavé meta dielko o multiverzoch s béčkovými postavami originálneho serošu. Keby len to prevedenie tak nezlyhávalo... Zámerne šeredné digitálno, pramálo úderných gagov a jednohubková stopáž, ktorá prejde skôr než vás to stihne chytiť. Asi pozerateľné a to asi niekomu stačí.

Mne to stačí minimálne na dnes, ďalší mesiac (ktorý je reálne už skoro v polke) bude nabušený - od Godzilly, či McDonagha, po Fieldera a Hunger games. Tento formát ma baví písať, takže o pár týždňov zas.

Fotogaléria


Zdieľať článok

Podobné články

Diskusia

Facebook pozri-sa.sk