Recenzia feel-good biografie Tony

Niekedy začiatkom mája vyšiel na moje veľké potešenie roztomilý, cozy trailerík na biopic Anthonyho Bourdaina, americkej kuchárskej i pisateľskej star. O kulinárskej legende som vtedy nevedel zhola nič, aj keď na konci ukážky už len jeho meno povyšujú takou dôležitosťou, akoby sa mal vrátiť niekde v Doomsday. Ale prímorská reštika, po - vedecky dokázanom najlepšom vianočnom filme všetkých čias - Zimných prázdninách obľúbený Dominic Sessa, ževraj fest talentovaný Matt Johnson a komfortná nálepka A24 vieru vzbudili. Ako aj tú správnu náladu.

Životopisný snímok Tony, teda, u mňa mal sympatie. Tie sa znásobili faktom, že nie je typickým zhrnutím života, leporelom interesantných momentiek svojho slávneho objektu, ako je pri iných biopicoch zvykom. Zameriava sa len na jedno leto. Leto, ktoré zo zmäteného fagana urobí ambiciózneho mladíka. Malý, veľký príbeh. Ktorý zhodou okolností prežila gastronomická ikona.

Invenciu by aj tak náročný divák márne hľadal. Ide tu o stokrát videnú coming-of-age storku. Takú, kde prútik života môže zamávať hocijakým smerom, dobré i zlé vplyvy sú vždy pripravené strhnúť. A hrdina, pre ktorého to pekné dievča zo školy pôsobí nedosiahnuteľne, si finálnu cestu musí iba správne vybrať, ustanoviť si ciele a, uhádli ste, dospieť.

Všetky vrcholy aj pády sú prednastavené, takže to celé závisí od prevedenia, u omieľaného evergreenu nejde inak. No a Johnson to má v ruke. Keď môže takáto dejovo neobjavná žánrovka neskĺznúť ku vizuálnej sterilite, iné filmy pre mňa uveriteľnú výhovorku audiovizuálnej nevýraznosti nemajú. Pláž priťahuje, mestečko má vibe, pesničky dotvárajú jeho feel-good atmošku.

A prechádza sa po ňom šikovný Sessa, sám človek s príbehom zmeny životného/kariérneho poslania, jeho Tony existuje niekde medzi priamym rebelom, ktorému by bodlo nakopanie do zadku a zamotaným ťuťmákom, ktorého neforemná postava, akosi priveľa kĺbov a dlhočízne končatiny v každej miestnosti zaberajú zbytočne veľký priestor. Neviem, ako to máte vy, ja tomu hovorím hviezda.

Keď sme pri hviezdach, skúsenému, spočiatku neprístupnému šéfkuchárovi, ktorý Sessovho hajzlíka každé ráno zobudí vedrom morskej vody (minimalistický Antonio Banderas) charizma nechýba a fastfoodová kuchyňa, ktorej velí, zachycuje hluk i stres tohto prirodzene výbušného prostredia. Intenzite seriálového Medveďa sa približovať nesnaží a problematickosť z Bourdainovej knižky nezobrazuje, toto je predsa len podnik so srdiečkom, ale krik obligátne prepojený s prípravou jedla počuť.

Aj krása kulinárskeho remesla sa tu ukáže, dokonca tu ešte aj mnou nenávidené rajčiny vyzerajú šťavnato. Filmík avšak skôr vzdáva poctu úpenlivému procesu a pokoju gastronómie (také tie momenty, kedy sa nejedná o prácu s ľuďmi v časovej tiesni), o zbiehanie sliniek divákov nemá až taký záujem.

Vystrihnúť pár minútiek pri ceste za hoďkou a pol by bolo vkusné, tak ako dopiecť (mimo iných) hlavný ženský charakter, ale divácka spokojnosť vyhráva. Lebo s lúzermi sa ľahko súcití, pokrmy voňajú, more vábi a svet je zase raz v poriadku. Zabudnuté mužské hodnoty a silní, morálni mentori tu jestvujú a variť vie byť zmyslom života. Tak jednoduché to je. Treba len vedieť cítiť.

Či to zacítite je na vás. Chuť skočiť do kuchyne, nejaký čas tam pobudnúť, experimentovať... Myšlienky vám po sledovaní nezostanú, schematický príbeh po pár hodinkách odveje. Ale inšpiratívny pocit, ten na jazyku zostane. Lahôdkových 7/10.

Zdroj obrázkov tu a názorov tu.

Fotogaléria

---