Recenzia dôležitej drámy o Rusku Minotaur

Dusiaca sa krajina, dusiace sa manželstvo.

Presklený, elegantne i komfortne zariadený dom. V ňom trojčlenná rodina: otec, mama, syn. Niekedy stará mama. Záhrada veľká, problémy zdanlivo malé. Ženy v kuchyni preberajú ležérne témy, chlapec má na ušiach slúchadlá (mimochodom do detailu identické ako ja). Človek by tipoval privilegovaných západniarov, ale jedná sa o buržoáziu ruskú. A čo horšie, v roku 2022.

Na prvý pohľad by neofašistický štát divák zbadal len v maličkostiach. Zamestnankyňa v spoločnosti patriarchu rodiny Gleba tajne sleduje videá z invázie, nad kanceláriou skorumpovaného primátora tróni fotka vrchného Voloďu, ponáhľajúce sa auto zastaví tankami naložený vlak. Ide o Glebovo Volvo, jazdí na ňom, aj keď pochádza z ideologicky zhnitého západu. Proti jeho homosexuálnej skaze sa totiž bojuje iba na fronte.

Tam musí hlavná postava poslať štrnástich zamestnancov svojho podniku, „špeciálna vojenská operácia“ ľudí z domovov vyberá ako grécka mýtická postava z názvu. Neviditeľná sila žiadajúca si obete. Gleb zoznam mužov skladá výhodne pre seba, ktovie či aj krétsky kráľ monštru neposielal sedem chlapcov a sedem panien podľa sympatií. Rozdiel je akurát v tom, že ruská beštia má horentnejší apetít než tá býkohlavá.

Konzumný život tu znamená kolaboráciu. Film ma nútil pýtať sa, do akej miery môže človek, ktorý čo i len čiastočne jestvuje v systéme dovoľujúcom krv, žiť bez morálnych výčitiek. Pri cige hovoriť kamarátom, že to nie je jeho vojna. Boháči sa ale za komplicov neberú. Ich vtipy ale aj tak pôsobia v bezcitnej totalite trpko, bez ohľadu na to, že ich prednášajú v luxusnej reštaurácii.

Príbeh, adaptácia Nevernej ženy Claude Chabrola (starší kúsok, v ktorom sa narozdiel od nového snímku zvnútra ruského agresora vie aj predrať zodpovednosť za svoje činy), sa avšak viac ako dopadom vojny na Ukrajine na vyššie vrstvy ruskej spoločnosti zaoberá Glebovou manželkou. Ženou priveľmi šťastnou, aby majetného muža nepodvádzala.

Protagonista vplyvom zúfalstva pri riešení pracovných i manželských problémov podnikne ohavné i impulzívne kroky. Po tom najvýraznejšom nasleduje ututlávanie stôp, bezslovnú a dlhú pasáž by som označil za najimpozantnejšiu z diela. Napína a pláva v bezútešnosti.

Nanešťastie sa film podobnej intenzite inokedy nepribližuje. Mrazivý triler ako označenie znie skvele, mráz ale značí chlad, ten odmeranosť a tá nedovoľuje vliezť charakterom pod kožu. Hoci tu vypisujem pôsobivý námet, emočné vyšťavenie a zhnusenie z nepráva na mňa nedoľahlo. Andrej Zvjagincev (federáciou označený za zahraničného agenta, režisér Návratu, Leviatana, či Nemilovaných) ma „len“ nechal s týmito svinstvami byť, nie sa nimi dať strhnúť. Nudu neposkytuje, motívy nechýbajú. A katarzia z pointy, či momenty podtrhnutia absolútneho zla a jeho banality? ...hrýž silnejšie!

Vznikol teda pomaly sa odkrývajúci portrét neempatickej, korupciou prežratej spoločnosti, o ktorom sa dobre píše, ale ktorý sa už horšie preciťuje. Ťaživosť skôr obdivujem a spätne rešpektujem, než na mňa pôsobí. Vojna a patriarchálna surovosť sa postavám do hlavy dostala, u mňa sa to až tak nepodarilo. Stále ale ide o záživnú a hlavne dôležitú festivalovku a kritiku mašinérie, v ktorej život nemá cenu. 6/10.

Zdroj obrázkov tu a názorov tu.

Fotogaléria

---