Recenzia veľkolepej satiry Digger

Alejandro Iñárritu (21 gramov, Birdman, Revenant) s pomocou Toma Cruisea za mastný rozpočet nafúknutý na megalomanských 160 až 180 melónov naservíroval neľahké dielo na rozbalenie, tak sa pri loge Warnerov (poslednýkrát bez obligátneho A Skydance Corporation) prežehnajme a ponorme sa do toho.

Spoločnosťou frustrovanému alarmistovi, pre ktorého je humor hodnotou, ako ja, utvára politická satira značnú časť týždňa. Veď usúďte sami. V utorok po škole sa vždy ako malý chlapec teším na verbalizovaný hnev na americkú administratívu v monológu Jona Stewarta z The Daily Show. Jeho (menej ale stále) trefní kolegovia počas zvyšku týždňa pozhŕňajú ďalšie udalosti. V piatok zvyčajne cestujem, doprevádzajú ma (nie vždy dokonalé a AI sa vyhýbajúce) glosy Kuba Gulíka z Ťažkého týždňa, možno potom pustím Piatoček (málokedy vhodný na smiech, ale väčšinou stráviteľnejší ako legitímne správy). V nedeľu ráno na mňa vyskakujú skeče z práve začínajúcej série SNL (zvyknem siahnuť po Weekend Update a Cold Open). To všetko je popretkávané geniálnymi príspevkami Onionu na Instagrame (v lete som zase adoroval ich parodické InfoWars). A šup na ďalší týždeň. Bolo, teda, na čase, aby o tom vznikol film. Nie o téme, z ktorej sa sranda robí. Vtipy napr. o MAGA hnutí už v dnešnej dobe ohúria ťažko. Ale o tej samotnej satire. O jej divákoch. O tom prečo vzniká. Ale zároveň film, ktorý ma za jej aktívne konzumovanie (a konzumovanie všeobecne) vytresce.

Známy scientológ, narcis a posledný filmový hrdina Tom Cruise hraje ropného magnáta Diggera Rockwella, jedného z tých starých bielych mužov, ktorých ziskuchtivosť, moc nad politickou reprezentáciou a negatívny vplyv na budúce generácie (ak nejaké) je nespočítateľný. Zem sa im/nám dlhoročné zneužívanie ale spočítať rozhodne. Aj s úrokmi. A Digger? Ten nám tvrdí, že planétu od skazy zachráni. Alebo sa len zúfalo na poslednú chvíľu snaží ovládnuť naratív?

Takže satira hlučná, nesubtilná, spočívajúca v blúznení senilných figúriek moci, fantasmagórii amerického excepcionalizmu, dystopickom kapitalizme a štipke zeleného pokrytectva. O mediálnych manipuláciách, komplicoch, príbehoch, ktoré nám tlačia, nezmyselnom boji proti prírode a všeobecnom hľadaní nepriateľa, ktorý za všetko môže. O to relevantnejšie, v čase, keď Biely dom odmieta regulovať priemysel umelej inteligencie, ktorý sa o to sám prosí. Pár jednoznačne nezodpovedných, neurotických techbros tlačí na čoraz nebezpečnejší vývoj technológie pomaly schopnej vyhubiť ľudstvo, planéta (a ľudia žijúci okolo datacentier) tŕpia. Avšak ešte jeden deň predsa zvládneme. Rovnako ako zvládne ešte jeden deň Diggerova firma ťažiť, čo tam po ľadovcoch. Proste tu máme celý balík mizernosti a nekompetencie aktuálnych Spojených štátov. Teda, okrem zahraničnej politiky. Jasné, že štúdiový film nezabŕdne do nezmyselných vojen na Blízkom východe (to je pre Hollywood príliš kúsavé). Pracuje sa tu ale aj zo zastaranou predstavou republikána všetku vinu zhadzujúceho na Čínu (stále platí) a Rusov (už vidíte ten zádrheľ?). Mimo otrasných udalostí posledných dní sú kladné vzťahy trumpizmu a Putinovho režimu známe už tak dekádu. Keď tu americký prezident navrhuje zbombardovanie Ruska, trošku som prekrúcal očami.

Ďalšia úroveň relevancie vychádza z toho, že film je posledným projektom od Warnerov pred - v rámci politiky desivým a v rámci kinematografie konkurenciu oslabujúcim - mergerom s Paramountom za vzniku nového konglomerátu Skydance vedený nepo baby Davidom Ellisonom.

Sinners, Nevesta!, Jedna bitka za druhou, či Mickey 17. A teraz sa k nim pridáva Digger. Milujte ich alebo nenáviďte, pod aktuálnym štúdiovým systémom sa nekresťansky vysoké šeky pre takto odvážne vízie zvyčajne nevypisujú. Pod riadením Warner bros. duom Michael De Luca a Pamela Abdy sa všetky vyššie spomenuté odklepli. Ellison ale, tak rýchlo ako sa len dalo, Michaela a Pamelu vyhodil so slušnosťou rozchodu cez esemesku - dozvedeli sa to najprv z medií. Samozrejme, nechcem vydávať ďalší ellisonovský hejt zakamuflovaný za recku, ale opísať iróniu toho, že posledný film Warnerov pred korporátnym spojením je autorský výkrik proti tomu typu ľudí, akí ich zhltnú (datacentrá milujúci miliardári), mi príde zásadné.

Áno, od kamoša Ellisona Jr. Cruisea takáto kritika nemusí pôsobiť úprimne (tak ako reaganovské rusohejterstvo od ďalšej paródie na Donalda), avšak samotné (úmerne dobe absurdné) satirizovanie, hoci umára, raz za čas aj divácky uspokojuje a niekedy realitu aj kopíruje, aj keď v roku 2026 pôsobí i unavene. Bez spoilerovania ale hovorím, že je to čiastočne aj zámer.

Každopádne vybalansovať satiru a komentovanie jej stupidity je ťažké, ale snímok cestičku ťažkostí meta naratívu, ktorý sa sám zhadzuje, obdivuhodne vyšliape. Technické kvality sú prirodzene vysoké (ešte aby za tie prachy neboli), soundtrack výrazný, Cruise náramný (aj so všetkým balastom, ktorý na jeho tvár napchali), ostatné herecké posily takisto. Príhovor Európanom je dramaturgickým vrcholom, ako silná ukážka Tomíkovho umu (za aké sa rozdávajú aj tie sošky, tu by som si ale veľké nádeje nerobil) i významovo zaujímavá scéna. Ďalšie monológy (hádka Cruisea, istej ženy a Jesseho Plemonsa) taktiež strhávajú a zvraty šokujú.

To ma privádza k výpovedi, Iñárritu nielen ďalšiu satiru vytvára ale ju i jedným dychom glosuje. Jej miesto v našich životoch, potrebu a katarziu. Popri kreslení obrazu modernej Ameriky začne rozjímať nad dôležitosťou toho obrazu a jeho akurátnosti. Kto nám ten príbeh ponúka? Aké sú jeho/jej ciele?

A naše ciele? - musíme byť so stavom sveta zmierení. Preto pozeráme filmy, zabávame sa na politikoch. Veď aj tento text je len ďalším rozptýlením pred tragikou vonkajška (minimálne pre autora). Nečakane som dostal nie komédiu o nevyhnutnosti konca sveta ale aj drámu o katarzii z jeho vtipnosti. Iñárritu nám ale pripomenie, že po katarzii mizerné životy pokračujú. Vynaložená námaha vložená do kreatívneho procesu je pekná, ale svet sa nemení. Vidieť takýto „art changes shit“ záver od dvojnásobného držiteľa Oscara, mesiáša Cruisa a filmu za stovky miliónov pre mňa ruší obvinenia z umeleckej sebazahľadenosti. Ešte viac fascinujúce je pomyslieť, že nám kreatívci hovoria, že kvalitne odvedené dielo môže zlepšovanie sveta aj bŕzdiť. Po katarzii predsa človek nepotrebuje pomáhať, hnev na zlý stav vecí už spotreboval v rehote.

A okej, počas sledovania som sa chichotal pomálo, avšak spútane čumel neustále. Hej, doručili prepadák roka, ale aj mnohovrstevnatý koncept v artovom tvare. Jop, môže to na vás dýchať vyčerpanosťou a samoľúbosťou, no pre milovníka politického humoru to je povinnosť. Poetická rozlúčka warnerovských strelcov.

Na začiatku tituliek pani zo skupiny klimaticky uvedomelých seniorov z publika poznamenala: „Toto nie je komédia, toto je tragédia!“ Ale tragédiou by to bolo len, ak by sme sa nesmiali. Veľmi subjektívnych 9/10.

Zdroj obrázkov tu a názorov tu.

Fotogaléria

---