Recenzia pokračovania kultu Diabol nosí Pradu 2

Recenzia pokračovania kultu Diabol nosí Pradu 2

,,Vogue (Vogue), Let your body move to the music,“ našiel som sa spievať v sprche.

Keď sa dvadsať rokov po vydaní moderného kultu menom Diabol nosí Pradu korporát ako Disney v prívale nekonečných sequelov a prequelov rozhodne vyslať do kín pokračovanie, ktoré čiastočne kopíruje štruktúru a dej pôvodného filmu a zároveň spolieha na dojenie tej nostalgickej kravy, ktorej mlieko (prevažne) diváčky s radosťou skonzumujú, nevyzerá to dobre. A to myslím doslova: vyzerá to digitálne i uhladene, nefilmovo i neživo. 
 

,,Ale veď o to tu nejde!,“ hocikto by namietol. Ide predsa o diabla čiže satirizovanie Anny Wintour, tie ikonické postavy, silné herecké kvarteto, a o Pradu čiže módny priemysel, štýl a látkový luxus. A ozaj, aj v tom roku 2006 to nebola nejaká vizuálna extratrieda, proste produkt svojej doby. A dvojka je zase produkt tejto doby, takže by som si asi mál na oku nelahodiacu sterilnosť zvyknúť. Popravde, nechce sa mi. Najpodivnejšie avšak je, že raz za čas sa Diabol nosí Pradu 2 (bohužiaľ, nenazvaný Diabol stále nosí Pradu) začne snažiť. Prečo má pár pasáží z filmu v sebe atraktívne zrno? To vie asi iba David Frankel, Florian Ballhaus a Boh. Avšak po obsahovej stránke sa to snaží času väčšinu. 

Mirana (Meryl Streep) and Andy (Anne Hathaway) walk the carpet as the paparazzi photograph them.

Andy je späť v Runwayi, ale nič nie je ako bolo predtým. Nemenia sa totižto iba ľudia, celý mediálny priemysel sa za ten čas posunul a je to cítiť. Žurnalistika už nemá váhu či sa rozprávame o tej “dôležitej“ alebo o módnej. Hodnota celodennej práce poctivého pisálka alebo fotografa je v jednotkám pozornosti pár sekúnd popri splachovaní záchoda (ahoj mami). V tom lepšom prípade. 

Kritika kravaťáckeho mindsetu, vyhadzovaní jedna radosť a čitateľov/divákov, ktorým je to fuk. Otázkou zostáva či to od štúdiového giganta pôsobí úprimne. Aj Myšiak má tímy pre efektivitu, ktorých prácou je škrtať podobne ako ten videný vo filme. Napríklad ten, ktorý minulý mesiac vyhodil tisícku zamestnancov. A viete kto ďalší rád vyhadzuje? Jeff Bezos, jeden z hlavných sponzorov tohtoročnej Met Gala, ktorého manželka bola aj na titulke Vogue (tu by som len pripomenul, že Anna Wintour je legitímnou súčasťou marketingu filmu). Ako sa líšia odstránení novinári z Washington Post s postavou Anne Hathaway v prvej scéne, v ktorej ju aj s kolegami esemeskou zbavili práce?

Takže to lamentovanie nad zlým kapitalizmom odôvodnene môže človeku pripadať pokrytecké. Avšak som rád, že jeden z trhákov filmovej jari/leta 2026 tieto smutné pravdy o súčasnom stave médií servíruje. Robí to nesubtilne ale efektívne. A popri požieraní popcornu sa nejaká tá depka, hádam, na každého nalepí. A tak to má byť.
A scene from The Devil Wears Prada 2 featuring Anne Hathaway and Stanley Tucci

No ale ako sa bude hladná, dve dekády čakajúca masa baviť? Myslím, že tiež obstojne. Táto oddychová konverzačka nestráca tempo (až na mierne spomalenie bez konfliktu v prostriedku), neprestajne hláškuje a Streep, Hathaway, Tucci a Blunt neustále ukazujú dôvody svojej hviezdnosti. Bohužiaľ, nikto ďalší sa až tak neblyskne. Zvučné mená by na to boli, ale ikonickosť vymenovanej štvorice sa tvorí ťažko. Nie že by ju niekto ďalší potreboval. Avšak nečakajte, že si ostatné postavičky zapamätáte, snímok oveľa radšej servíruje cameá zo sveta módy.

Meryl je stále famózne elegantná a ani ako 76-ročná nestratila zo svojej sošnosti. Miranda je tu stvárnená viac ľudsky a zároveň viac karikatúrne a Streep obidva tieto posuny šikovne vybalansuje. Na originál mať ani nemôže, ale film si to uvedomuje a nové podnety, na ktoré reaguje, ju moderne ozvláštňujú. V dnešnom kultivovanejšom čase už totiž nemôže na asistentov hádzať kabáty ani používať slovník aký by chcela.
Meryl Streep as Miranda Priestly in The Devil Wears Prada 2


Vyčítať by sa dalo ešte dosť. Kopírovanie jedničky veľmi v láske pri pokračovaniach nemám, avšak niekedy ju nielen napodobňuje, ale aj pozdvihuje. Rozhovor Nigela a Mirandy je tohto príkladom, niekto možno vypustí aj slzičku. Lenže pri zbytočnej romantickej linke sa ukáže nevýhodnosť imitácie. Každý predsa vie, že jediný muž, ktorého tieto filmy potrebujú je Nigel.

Každopádne kult z toho zase nebude. Pozerateľné to je ale podobne ako originál. Menej videoklipovito (nedostatočne často spomínaná kvalitná vlastnosť 20 rokov starého snímku), menej realisticky (ten rozprávkovo zarábajúci film, ktorý práve máte v kinách, aj stojí na rozprávkovej až disneyovskej logike a seriózne sa brať plne nedá) ale zábavne tá Prada diablovi aj po rokoch sedí. Ak chcete zmysluplný komerčák, ktorý sa snaží aj o trošku hryzkavú výpovednú hodnotu, zoberte svoje najlepšie šaty a choďte. Ak chcete prehliadku vychytených kusov modernej módy neviem vám pomôcť. Ja viem len, že Finn Wolfhard v princovskom obleku na Met Gala prevyšuje všetky vo filme vystavené outfity. Ale to iba fanboyujem, vychillovaných, slabších 7/10 si to zaslúži.

Fotogaléria


Zdieľať článok

Podobné články

Diskusia

Facebook pozri-sa.sk