Recenzia nepríjemných Backrooms

Ako by to bolo včera (pred dvomi týždňami), keď som písal o tom ako sú horory cool, živelné a preukázateľne rentabilné. Folklórnym Hokum to celé ale asi iba tento rok začína. O slovo sa hlásia youtuberi, dokonca tak mladí, že v rodnej zemi nemôžu ani legálne piť alkohol (dvadsaťročný chlapec v USA). O virálne orientovanej Posadnutosti avšak reč nie je, tiež internetom odchovaný šikula Curry Barker dostane textovú poctu inokedy. Teraz má priestor ešte o šesť rokov mladší (spomínaných dvadsať) Kane Parsons, ktorému A24 a silné producentské podhubie žánrových majstrov (James Wan, Osgood Perkins) umožnilo zväčšiť a na striebornom plátne zväčniť to čím sa preslávil v ešte mladšom veku (ten chlapec mal šestnásť, ŠESTNÁSŤ!). V tomto prípade deväťminútové potácanie sa po prázdnych miestnostiach. Pre neznalcov nuda, tí ale nech radšej kliknú na link vyššie. Avšak pre zasvätených je to fascinácia, vie si ale konsternované zízanie Parsonsov film Backrooms udržať na stojedenásťminútovej (mínus titulky) stopáži celovečeráku?

V prvom rade by bolo asi pekné vysvetliť si fenomén liminálnych priestorov, z ktorých film čerpá. Miesta prechodné, v ktorých sa čas tráviť nemá. Kancelárske chodby, nemocničné čakárne, hotelové predsiene... Vyprázdnené tvoria pocit nepríjemný až plíživo desivý. A teraz si predstavte, že nevedú z bodu A do bodu B, proste len sú a navzájom sa na seba napájú. To sú Backrooms, ktorých priekopníkov práve Kane je. Film sám, ich vysvetľuje ako podivný derivát nášho sveta, vyrobený niekým, kto počul ako asi vyzerá, ale nikdy ho v skutočnosti nevidel alebo si svet pamätá - len strašne divne. Lenže - ako nám povie postava predavača nábytku Chiwetela Ejiofora - diabol sa skrýva v detailoch a v tom prípade toto pochybné obkreslenie reality v porovnaní s tým, čo máme, neobstojí.

Tento chlapík po podozrivých patáliách zo svetlom vo svojej predajni (mimochodom majú práve výhodné zľavy), v ktorej po nechválnych okolnostiach (žena ho - alkoholom ovplyňovaného (narozdiel od režiséra) cholerika - vyhodila z domu, jeho vlastného domu (ako vám bude Chiwetelov Clark v pravidelných intervaloch opakovať (už som sa dostal do tak neprehľadnej splete odbočiek a zátvoriek, že sam myšlienku Backrooms parafrázujem))) musí tráviť noci, nájde časť steny, za ktorou sa spomínané priestory prestierajú. Všade žiari močová žltá, absentuje nábytok (alebo je v nelogických tvaroch náhadzaný na kopy) a logistika chodieb nemá obdoby. A o tomto všetkom a ešte o niečom viac sa Clark rozpráva so svojou psychologičkou (stvárnenou prestížnou špičkou európskych herečiek Renate Reinsve). Z vypísaného badať, že Parsons pochopil, že s veľkou stopážou prichádzajú aj dramaturgické povinnosti, ako aj psychologizácia titulného konceptu. Asociácie nezvyčajných chodieb s ľudskou mysľou sú početné a výber je len a len na divákovi. Ten ale nakoniec zistí, že nádejného režiséra o niečo viac než podnetnosť, zaujíma rachotajúce strašidlo niekde za rohom, bez ohľadu na to, ako agresívne s duševnými tematizáciami v prvej polhoďke tlačil na pílu. Aj keď...

Backrooms je snímok niekde medzi divácky vďačným hororom - ktorý je schopný uspokojiť tú pubertálnu skupinku, ktorá sedela nado mnou (a ktorej hlasivky som aktívne preklínal, minimálne dokým som sa neozval aj ja, ale vystrkovať hlučné rožky aj tak úplne neprestali), hoci aj na filmom danú formu strašenia treba istú výbavu a istú pozornosť - a tam, kde to platí elevated hororíkom, ktorého objektom záujmu je hlavne psychologická podstata nastaveného konceptu, takže prechodné štádium v živote. Využiť ju a byť schopný meniť a ovplyvňovať ľudí, na to snímok nemá. Ale označiť toto tranzičné miesto medzi inteligentným a ešte viac inteligentným filmom za neistotu debutanta sa jasne vymedziť mi nepríde vhodné. Predsa len, Backrooms sa v tom mieste „medzi“ cítia najkomfortnejšie.

A tieto nekončiace miestnosti nepersonifikujem iba ja. Vystupujú tu ako detailný charakter s pozornou mytológiou. Bohužiaľ, charakter je to vo filme asi aj najpútavejší. Na to, že neexistujúce podnety sú tak trochu celý „brand“ Backrooms, zaujímavých zákutí je tu neúrekom. Ako by Parsoms vedel, že jeho kolegovia na sockách poctivo preskúmajú každú štrbinku, ktorú im ukáže. A to sa ešte nedozvedeli, že chodbičky majú aj obyvateľov...

Ale úroveň zainteresovanie do geografie jeho sveta chce aj od radového diváka. Zvedavosť vedie hrdinov ďalej a ďalej do motanice zákrut a vy im v hlave budete mapovať cestu späť. Exploratívne časti sú totiž najsilnejšou zbranou Backrooms, repetetívnosti sa vyvarujú a stále pobehovanie po zažltnutých miestach obmeňujú. Po prvej mapovacej skúsenosti, dostaneme zabŕdnutie do hororu analógového a Parsons poflexí s formálnymi prostriedkami, s ktorými sa cíti najviac doma, tj. found footage, ktorý tu sebaisto nadchýna. A potom zase nazrie na veci inak cez žánrovo konvenčnejšiu naháňačkovú koncovku s príšerkami. Jednoducho chcem povedať, že poňatie túlania sa po nasvetlených koridoroch, sa pyšní nielen technickou precíznosťou, ale aj inšpiratívnosťou. Kým som totiž svedomito sledoval titulky, nezostal som v kinosále sám ako zvyčajne. Jeden chlapec, mladý a roztomilý, tam bol so mnou. Nevinne čakal na neexistujúcu potitulku, iskrička v oku prítomná, hlava preplnená vnemami (a možno si ju spomínanými videami na youtube ešte viac zahltí) a ja som si hovoril, že Parsons úlohu splnil, nadchol a prebudil fascináciu. Jasné, že sa do toho desivého sveta chlapec vráti, možno tak urobím aj ja.

Ale hoci je diváckejší diel snímku (nielen technicky) famózny, kedže ani pojašenejší a banálnejší koniec mi nevadil, isté priskoro padnúce odhalenia a „poľudštenie“ záhad mi mystérióznu náladu predsa len trochu oslabovalo a nie je veľmi dobré, ak sa dá premýšľať o tom, či koncové scény vo filme vôbec museli byť. Niekedy zase zmeny postáv vyznejú príliš nárazovo a inokedy by bolo pekné, nechať charaktery viac ovplyvniť alebo vyriešiť. Alebo sa riadiť logikou. Nikto netvrdí, že naratívny potenciál nebol väčší. Lebo bol.

Avšak je to cool. Je to moderné, úchylne čarovné (zdravím povzneseného chlapca z kina), výjavy sú nie príjemné (zdravím pána Glücka), ľakačky zaslúžené a na trhanie telom robené (zdravím otravných „ja by som sa dosral“ tínedžerov sediacich za mnou a vlastne aj seba samého), atmosféra umná a mocná, všetko jestvuje tak nejak „out of place“... A ja som rád, že tie mladé hlasy so sviežimi postupmi sú raz za čas skutočne mladé (aj keď v tomto prípade možno až prehnane, niektorí mu réžiu ani neveria...) a môžu si tou zázračnou kamerou natočiť projekt, ktorými žijú a dýchajú, desaťkrát výpravnejšie ako by sa im kedy snívalo. Lebo youtuberi dobyli Hollywood. Internetové creepypasty zase kasovné výsledky. Človek pomaly začína veriť v ten americký sen. Bude to „len“ za 7/10, ale šampanské pokojne otvárajte (Kane si bude musieť vystačiť s detským). Prechodná architektúra totiž strhne, či je ale úroveň jej podnetnosti dostačujúca, si bude musieť poriešiť každý vo svojej vlastnej hlavičke.

Fotogaléria

---