Recenzia monštruózneho veľkofilmu Godzilla Minus Zero

Recenzia monštruózneho veľkofilmu Godzilla Minus Zero

S otvorenými ústami, odpáleným deklom a odtrhnutými guľami.

Približne pred týždňom som na Letterboxd zbadal prirovnanie amerických midterms ku katarzii finále novej Godzilly. „To nie je možné,“ hovoril som si. Prirovnať tú orgazmickú vlnu modrej porážajúcu deštruktívne, dlho neporaziteľné monštrum ku hocičomu je predsa absurdné. To som ale ešte nepočul o potýčke výboja atómového dychu proti trojhlavému drakovi.

Tento novopredstavený netvor vo vojnou atómovo zničenom Japonsku, ktoré si pomaly na kaidžú príšery začína zvykať, ihneď v prvej scéne (preto sa nejedná o spoiler) decimuje nevinné mesto. V traumatizovanej krajine vychádzajúceho slnka, akoby nedostatočne doráňanej, si našťastie si Japonci na boj s „prírodnými“ katastrofami a podobným besnením stihli zriadiť úrad. A tak hromada nám už známych postáv nastupuje do operácií na elimináciu najaktuálnejšej megafauny.


Priznám sa, že mi spočiatku film nesadol. Štartuje sa zhurta, rovno do akcie a reakcie. Akoby chýbalo prvých pár minút - ide sa okamžite do obligátnych sequelových ukážok kam sa charaktery posunuli, zároveň do sekundy treba pripraviť nový plán. Mal som pocit, že sa vrháme do naratívu bez ľadu a skladu, aj keď som chápal aj, že sa na Japoncov zase raz vrhá šlamastika a času nazvyš nemajú. Od prvej akčnej scény ale pochyby odišli a ostal len úžas.

Godzilla Minus One patrí k najpôsobivejším blockbusterom tejto dekády. Historickú bolesť si uvedomujúci, silne psychologizujúci a škálou dych vyrážajúci veľkofilm. Ako si ale ponechať silu ľudského, krivdu Japonska odrážajúceho príbehu v snímku, kde je hlavnou atrakciou, že sa gigantické plazy mlátia? Veď ako je známe, pokračovania Godzilly z roku 1954 boli z väčšiny wrestlingové bizardnosti, nie metaforické pojednávania. No navrátivší režisér Takaši Jamazaki presne vie, čo je potrebné, aby aj takéto premisou viac campy pokráčko nestratilo osobný rozmer. Megalomanskú akciu vždy natáča zdola, Jamazaki by sa mohol sústrediť na pády budov, údery do tlamy jednej z opách, porovnania beštie s lietadlom... a aj to robí, no ak vidí príležitosť, kameru posunie, čo najnižšie a zameria sa na dopad na civilistov. Odraz vplyvom tlakovej vlny, padajúci šuter, plaziace sa obete, popáleniny... Človiečikov nevyužíva iba na ukážku veľkosti monštier, reálne sa o nich zaujíma. Bitky nie sú iba divácky uspokojivým spektáklom, ale i nevypočítateľnou silou rozvracajúcou ľudské životy niekde tam dole. Spočiatku mi dramaticky zdevastovaní ľudia a flashbacky bezprostredných následkov pádu bômb, či preplnených nemocníc do koncepcie potrhlejšieho sequelu nezapadali. Avšak postupom času som začal nekonečnú, bez prestávky vo filme prítomnú tragickosť obdivovať.


Postavy sú zase gro, trávime s nimi kopu času. Väčšinu stopáže sa totiž pripravujú na hubenie revúcich šupináčov, snovajú plány a riešia otázky pomsty alebo morálnej povinnosti ku svetu. To všetko ponorené v pátose. Stále sa dojímavo sa lúčime, jasáme, plačeme, teatrálne prežívame... vlastne mi to niekedy aj chýba. Keď to už v Hollywoode po čase skúsia, titul na to osudovosťou väčšinou nemá a ostatní na to pre zmenu kašlú, radšej sa už budú sebaironizovať. No Godzilla Minus Zero kolieskom emočnej preexponovanosti točí opačným smerom, ako výdatne som si to len na konci zareval. Ázijsky prehnaná emotívnosť tu bude bárskomu liezť na nervy, no mne tu melodramatickosť vyznela patrične, keďže životy ľudí neustále hasnú a fakt sa o nich bojíme.

Čakanie medzi akčnými scénami by sa dalo skritizovať a dojaté rozhovory pokrátiť, hoci som si poctivé prípravy užíval. Na kaidžú slasti, teda, treba vyčkať, ani samotná Godzilla veľmi prominentná nie je. Keď už ale prídu na rad, Takaši ich nechá dlho bežať. A konkurenciu si po akčnej stránke atómová jašterica strká tam, kde Slnko nesvieti. A to za 15 až 20 mega (!), amíkov s ich rozpočtami by človek poslal na lavicu hanby.


Triky neurážajú, ale vedia pripomenúť, že sú trikmi, na Oscara to tentoraz skôr nebude. No hudba, tá je bezchybnou pomôckou. Táto agresívne hlučná divočina hlavnými, rešpekt vzbudzujúcimi motívmi posadí na zadok zakaždým, bez ohľadu na to, koľkokrát ste už padli.

No a to finále! Všetky plány, zámery a dilemy sa spoja, beštie sa stretnú a nie LA ale šikmookí mágovia vám za násobne nižšie prachy ukážu, na čo sa tie veľké plátna vyrábajú. Viackrát som sa predklonil, vypadli mi oči z jamiek a nechápal som existencii tejto ambicióznej laskominy, ktorá sa predvádza, berie dych, ale nezabúda na ľudí, ktorí (za diváckeho súhlasu!) nehrajú žiadne druhé husle. Vo vrcholných momentoch to presvedčí aj snobských neveriacich, ktorým prežitok pompéznych bojov nič nehovorí. V dramatických výškach divák akoby levitoval.

Kresťanstvo? Islam? Hinduizmus? Budhizmus? Judaizmus? BLOCKBUSTER! Ja verím vo veľkofilm, myslím, že mi Boha slušne supluje. To je tá viera, ktorej život obetoval Tom Cruise (okrem scientológie, samozrejme). A najnovšia Godzilla je jej najčistším príkladom, v majestátnom IMAXe by som pravdepodobne vyhlasoval ďalší príchod Krista, klaňal sa pred mocnou filmárčinou a titánmi, ktorých enormnosť navzdory prirodzenej smiešnosti vyplývajúcej z pitoreskného príbehu človek nepoberá a žasne. Presne viem, ktorými zábermi by som omozaikoval klenby svätých chrámov.


Ide o blockbuster roku? Možno. Vo výpovednej relevancii, všeobecnej dôležitosti a dopadu na diváctvo Odyseu nepreští, aj keď ide o často smutné i (na rozdiel od predchodcu) surovo zabíjať dobrácke duše ochotné dielo a bezohľadný i empatický portrét zruinovanej vlasti. Mimochodom, porovnávanie týchto antivojnových diváckych vízii Nolana a Jamazakiho je zaujímavé špeciálne, keď si pripomenieme, že Oppenheimer s mínusjednotkovou Godzillou obe vyšli v roku 2023. Náhoda? Nemyslím si.

Mrštného Spider-Mana zase nepredbehne v mobilizácii mladých, ktorí sa konečne mohli v nejakom suprákovi vidieť, sympatickosti hrdinov a fanúšikovskom šalení. A na konci roka vychádzajúca, mnou adorovaná Duna tento titul prakticky vyhrala a to sa ešte ani nezačala snažiť v plnej forme. No v rámci kinetickej epiky, esenciálnej veľkofilmovej pochúťky, pôžitkového blockbusterového remesla, fatálnych vyvrcholení, magického mlátenia, slávnostného rozbíjania si húb nič rýdzejšie nenájdete. Finálny akt, banálny, drásavý i ozrutný, aký Biblia ani Korán neposkytnú. 9/10.

Zdroj obrázkov tu a názorov tu.

Fotogaléria


Zdieľať článok

Podobné články

Diskusia

Facebook pozri-sa.sk