Recenzia kreatívneho animáku Zabudnutý ostrov

Joel Crawford spolu s Januelom Mercadom túto dekádu natočili dva filmy - druhého Kocúra v čižmách a najnovší Zabudnutý ostrov. Jeden je pod DreamWorks pripravovaná, v živom spider-versovskom animačnom štýle točená, emočne nabitá, životným presahom vyzbrojená, v ultrafarebnej, extrémne kreatívnej lokácii sa odohrávajúca divočina, kde sa trojica postáv (jeden z nich roztomilý psík) ženie za MacGuffinom, ktorý zásadne ovplyvňuje ľudské životy, zatiaľ, čo im cestu kríži na rozprávkové aj iné štandardy desivý zloduch. Tým druhým je Kocúr v čižmách: Posledné prianie.

Áno, práve vychádzajúci animáč v mnohých bodoch pripomenie pecku spred štyroch rokov, ktorá hocikomu vyrazila dych. Toť crawfordovci si utvorili vlastný štýl, to sa dá v rámci západného animovaného mainstreamu povedať o málokom.

Zabudnutý ostrov ale ani zďaleka nie je Kocúrovou kópiou. V rámci závratným tempom sa pohybujúceho dobrodružstva si ponecháva kreatívne tendencie z minula, ktoré moderným animákom vo vzťahu k najmenším chýbajú. Ako napríklad schopnosť sopliakov efektne prestrašiť, raz dokonca rovnakým záberom s malou zmenou zlovestného kosáku oblapávajúceho protagonistu za zlovestný pazúr. Ale film sa posúva aj ku internetovejšiemu tvaru. A to značí nové tendencie, ktoré moderným animákom fakt netreba, ako neschopnosť vydržať pol sekundy bez strihu v zvrátenom ťažení tie úbohé deti zdegenerovať.

Ak ste nastavení podobne a hlučné zvuky namiesto vybudovaných vtípkov sú pre vás no go, smiať sa počas filmu skôr nebudete. Aj keď pár podarených gagov by som napočítal, iba si nie som istý, či by som vôbec použil obe ruky.

Lepšou správou je, že filmík si limity vlastnej infantilnosti uvedomuje a mieša ju s funkčnejšími ingredienciami. Animačný hybrid 2Dčka a 3Dčka dodá živelnosť aj márnejším pokusom o vtip, preexponovaná expresívnosť a doplňujúce štylistické prvky, ktoré zaváňajú východom, sú zase pastvou i explóziou pre oči. Počet nápadov obdivujem, len, samozrejme, nie sú všetky pre mňa.

Akonáhle do toho avšak vstúpi srdiečko, snímok šlape. Predstavujú sa nám dve hrdinky, pôvodne tápajúce dievčatká, ktoré spoločné outsiderstvo spojí a už nikdy od seba nepustí. Aspoň tak si to mysleli. Raissa sa totiž od Jo pomaly začína vzďaľovať, vedecké ambície vedú inteligentnú tínedžerku na prestížnu školu, kým jej živšia kamarátka ostáva pracovať v miestnom fastfoode. No a magický svet, do ktorého sa prepadnú a o ktorom odjakživa snívali, im trhliny v dlhoročnom priateľstve musí pomôcť konfrontovať. Boj o udržanie priateľstva a vyrovnávanie sa s jeho možným koncom. Už po upútavkách bolo jasné, že neostane oko suché. Minimálne moje.

A neostalo. Už prvých 15-20 minút s umom mixuje až pixarovské emócie a hektickú tvorivosť. Pár needle dropov (Don‘t Stop Believin‘) urobí svoju prefíkanú robotu a zaslzené oči som mal už zo začiatku. Potom ale film prejde do kúzelného prostredia a vytasí sa s filipínskym Vo štvorici po opici šľahnutým s mindfuckovým Večným svitom nepoškvrnenej mysle. Veľmi pekný mix inšpirácií na príbeh o sile spomienok.

V strede ale dielo ponúkne aj najväčšie problémy. Predstavovanie jednotlivých ADHD derivátov skutočných kreatúr z filipínskej mytológie po chvíľke začne pôsobiť redundantne. Komplexnejšia charakterová momentka repetetívny dej pretne iba raz za čas a toho máme do finále ešte dosť. Nepomáha, že niektoré z figúrok nemajú ani výraznejšiu zábavnosť, ani príbehovú relevanciu. Hlavné hrdinky, suprový psík a negatívnejšie charaktery by plne stačili.

Poslednú polhoďku ale film zase zaberie. Emočne nastane lock-in, ponor do spomienok strháva a koniec rozplače. Neuveriteľne silné jadro! Nemôžem sa ale zbaviť pocitu, že by mohli dojímavé finále a základ storky prekresľovať počas celej stopáže. Napr. dizajnom hororovú Manang nedostatok priestoru vzďaľuje od geniálnosti mrazivého Vlka, kam by sa avšak, povedzme si na rovinu, aj tak pravdepodobne nedokázala dostať.

Počas sledovania som si, teda, prešiel horskou dráhou stavov. Od tiktokového ponáhľania ku surovejším, pomalším citom. Od apatie ku zaujatému revaniu. Od nadšenia ku rozpakom.

Keď už totiž ale emócia príde, nechajú ju dýchať, tým u mňa animák hravo strčí do vrecka tohtoročného GOATa, ten sa nevedel nadýchnuť ani pri najkruciálnejších sekvenciách. Ostatná príbuzne kreslená konkurencia ale titul predbieha a necháva na ostrov skutočne zabudnúť. Nedá mi nespomenúť, že biedne tržby (aktuálna globálna šesťdesiatka pri osemdesiatmiliónovom rozpočte) naznačujú, že diváci takisto.

Vidno, že snímku ako inšpirácia viac sekne Carreyho a Kauffmanova spomienková kolaborácia, ako „skopičiny“ troch mužov, ktorí zabudli na minulý rozšafný večer. Hoci, samozrejme, chcieť od filmu z kategórie „pre deti" hlboký zážitok nie je spravodlivé, prostriedok filmu potenciál zahodí až príliš drzo, aby som dal viac ako 7/10. Avšak treba povedať, že už iba istý nápad cez titulky mi za návštevu kina stál.

Zdroj obrázkov tu a názorov tu.

Fotogaléria

---