Recenzia komediálneho zombie hororu: Resident Evil

Najmenej seriózny horor roku je tu!

Zach Cregger sa s tým nikdy nekašľal. Svoj nový film otvorí instantne kineticky uprostred rozhovoru uponáhľaného protagonistu, veď má na príbeh len hoďku a pol. V dynamickom móde, teda, frčme aj my. Hexalógiu brakov manželského dua Milly Jovovich a toho najhoršieho z troch režijných Andersonov a dvoch režijných Paulov Andersonov - Resident Evil sériu som nikdy nevidel a dokým na mňa zombie fláky náhodou nevyskočia na nejakom komfortnom VOD v správne brakovej nálade, ani ich neuvidím.

Za to, filmografiu Zacha Creggera zmáknutú mám. Ultimátny hororík o pivniciach - Barbara zbožňujem, v nasledujúcich Weapons režijne flexil ešte viac. Bohužiaľ, sa mu tam pred záverom vopchala aj menej inšpiratívna, značne predĺžovaná kapitolka a vôbec nevyužil možnosť na presahovú, elevated pecku. Čo by nemusel byť problém (viz. táto recka), ak by potenciál rozpracovania americkej traumatizujúcej témy a ďalších rozohratých tematizácií nebol tak silný. Tentoraz sa na hrátky s chronólogiou vykašľal, s nejakými myšlienkami radšej otravovať ani nezačne a pustí sa rovno do akcie.

Bryan je poslíček. Beží z miesta na miesto, zbiera drobné. Z kraja filmu do nemenovanej nemocnice prináša potrebný orgán. Keď to už vyzerá, že by nadnes šichta mohla skončiť a on by sa mohol vrátiť domov (riešiť istú urgentnú záležitosť, ktorú mu priateľka po telefóne oznámila), ponúknu mu dvojnásobná výplatu. Taška musí do Raccon City (vždy sošná Praha). No a hlad po prachoch vedie do auta, auto na zasnežené cesty (ešte len prvých 10 minút filmu a už som si pri agresívnych farbách a záberoch na späťák hovoril o najcool shotoch roka), cesty k nehode, nehoda ku policajtovi, ten ku ďalšej nehode, tá ku výstrelom, tie ku chate, tá ku psovi, ten do stodoly atď. Pointa je, že to má grády. Jedna lokácia vedie ku druhej, každé prostredie nás živo posunie ďalej. A geniálne obsadený Austin Abrams, prechádzajúci z jednej šlamastiky do druhej, iba motivovane nadáva, uteká, nadáva, uteká, preklína stále sa zjavujúce zámky, hľadá poskrývané náboje a často neúspešne strieľa. Ak si s touto okamžite ikonickou postavou (+ jednou z najobľúbiteľnejších tohto roka) prajete stráviť viac ako hodinu toho, čo som vyššie opísal, do kina neváhajte. Dokonca tu je i sakramentský slapstick. Takto to šľape minimálne zo začiatku.

Zach medzitým s výnimočne dravou kamerou kúzli scény, aké si zapamätáte. Efektívne ľakačky by sa našli, gro týchto scén ale nie je strašiť. Nezabúdajme, že rentabilný režisér začínal ako komediant. Nie nepodobne Jordanovi Peelovi, ktorý do svojich žánrových kúskov vždy prihodí čierny humor. Cregger ale ide ďalej ako Peele, najfascinujúcejšie na novom RE snímku je totiž jeho absolútna oddanosť komédii. Cregger na diváka vypľuje množstvo hnusných, slizkých a prehnane chápadlovitých výjavov (pôrody, barón Harkonnen v kanalizácii, veľmi veľa telových transformácií a miešaní), po akých sa ťažko prehĺta, o atmošku avšak nestojí, základ je preňho zabávať. Ak si myslíte, že sa púšťa do charakterového oblúku alá Jurský park, urobí si z vás prdel. Keď máte nejaké očakávania od vedľajších postáv, ste mu na smiech. V prípade, že hocičo na plátne beriete seriózne, Cregger z vás má prču. Všetko je tu vtip!

Výsledkom je tvar vysoko cynický, plný obludných osudov sebecky sa chovajúcich figúriek na krvavej šachovnici, prekypujúci nápadmi s nedomyslenými konsekvenciami. Creggerova scenáristika to tam proste hádže. Témy strachu z rodičovstva neprehĺbi, tón si robí, čo chce, na logiku kašle (ako dlho trvá nakazenie?) a celé dianie je joke. Ale realizátor to je ultrašikovný a vulgárny Austin funguje. A keď sa objaví Paul Walter Hauser (Stingray z Cobra Kai)? Je to divočina, isté zmiznutie patrí k najvtipnejším momentom môjho tohtosezónneho posedávania v kine. Pre istotu sa ale na žiadneho herca okrem toho hlavného príliš netešte.

Normálne scény Zacha vlastne ani nebavia. Istý expozičný dump ma prvýkrát zo zážitku ľahko vytrhol, jediná poriadna emocionálna scéna filmu bez patričného vybudovania prejde len tak tak a aj tak ju Cregger zakončí gagom.

V tom mixe končatín a orgánov by som rád našiel aj srdiečko. Pri výrazne ambicióznom a podobne WTF závere ako vo Weapons som si uvedomil, že chýba. Aj pri takejto stopáži ho treba. Jedna scéna nestačí. Ale pre Creggera je obyčajné divácke fandenie postavám priveľmi konzervatívne. Tvorivé ambície siahajú vyššie. Bolo by ale pekné sa pri takej výške pozrieť, či sú základy vystavané dostatočne.

Pri pozeraní na titulky zo mňa hoci sálal rešpekt, že Cregger jednoducho „does not give a f*ck“, tento finálny úlet na mňa ale nezafungoval. Problémy so Zachom sa, teda, podpísali aj tu, hoci v menšej miere. Zach Cregger pre mňa, teda, nie je budúcnosť hororu, je to človek, ktorého každý ďalší kúsok si chcem dať na veľkom plátne, ale žne žánru za mňa vychádzajú z aktuálneho, elevated aspektu a relevancie tém. Tu Cregger dokazuje, že chce točiť vrcholné, dobre kriticky prijaté horory hlavne za účelom zábavy, ako to robil už vo Weapons. Pre mňa sú tieto snímky skôr výnimka potvrdzujúca pravidlo hororovej výnimočnosti. Bizardnejší kamoši rovnako chvályhodnej konkurencie, ktorá si o sebe myslí niečo viac. Áno, viem, že hororová komédia je samotným podžánrom, do ktorého môžem Zachove počiny zaradiť, s týmto sa ale marketingovo pracuje ako s akčným desením a ku blumhousáckej slabote, či žánrovkám podobným tým od komediálneho kolegu Peela mi to priradiť nedá.

Tak to priradím aspoň ku nádherne divným frančízovým/veľkým štúdiovým filmíkom tohto roka (dinosaurí Oak street, brilantný Chrám kostí) a k perfektným videoherným filmom (máme tu aj super POV zábery). Ak nepatríte k určitej puristickej skupine, oceníte to. Počet nápadov je tu absurdný, hýbe sa to, Cregger (za okolitého nadšenia i pochýb) nič neberie vážne a aj napriek kulminátu problémov v záverečnej časti mi to stačí na silných 8/10. A - pre kravaťákov možno dôležitejších - globálnych prvovíkendových 108 melónov takisto nie je na zahodenie.

Zdroj obrázkov tu a zdroj názorov tu.

Fotogaléria

---