Recenzia animáku Toy Story 5

V deväťdesiatom piatom hračky ožili. Prešlo 31 rokov a ešte stále sa im nechce zdochnúť.

Pixar tu s nami už nejaký ten čas je. Vlastne presne rovnaký počet „nejakého toho času“, ako jeho doteraz najväčšia frančíza, istota i stálica: Príbeh hračiek. Woody s Buzzom sú z dobrých dôvodov obľúbení aj medzi faganmi, aj medzi ich dospelým doprovodom a domov do Kalifornie od trojky vždy prinesú cenné doláriky (aj tento rok už padla očakávaná miliarda), argumenty na pokračovanie v sequelitídnom postupe a tú navrchnejšiu plešatú sošku (túto sezónu by som si ale veľké nádeje nerobil, posledné roky totiž naznačujú nedisneyovské tendencie a Akadémia to posunie skôr ručne a rozhodne nie stručne sa trápiacej Laike). A nám nosia uspokojivé zakončenia, dojímavé rozlúčky s milovanou sériou. Koľko takých sa ale dá spraviť? No, očividne veľa. Fakt veľa. Dosť na to, aby ste frančízu mohli začať považovať za dojičku peňazí bez pôvodného čara.

Prvýkrát sa kusom látky a plastu vdýchol život v animačne revolučnej a scenáristicky geniálnej jedničke. Riadne feelovať som to ale začal až po chvílke. Pokračovanie základnú, ľahko prison breakovú mustru okopírovalo, pridalo ale nápady a vznikli najhravejšie Hračky. A pribudla i najsilnejšia tematizácia série, ak nie celého Pixaru, a to otázka, čo sa stane s hračkami, keď dieťa nevyhnutne zostarne? Univerzálna analógia na rodičovstvo a ťažkosti, ktoré prichádzajú s dospievaním. Strach stratiť sopliaka, ktorému ste venovali veľkú časť života. Oddiaľovanie nástojčivého konca detstva. Jessie si tú nočnú moru zažila, na Woodyho sa rútila. Plyšový kovboj si ale vybral zotrvať, tá krása mu stála aj za trpký koniec. Ten prišiel v zatiaľ najlepšej trojke, kreativita odminula zostala a myšlienky podtŕhol sentimentálnejší záver. Katarzia Andyho i nášho detstva v jednom kývaní. Emočný vrchol tak silný, že sa proti ďalšiemu sequelu protestovalo. Ale hopkajúca lampička, aj keď nie ku spokojnosti všetkých, zase doručila poctivú uplakanú rozlúčku. Woody si v antitéze dvojky i celej trilógie vyzrelo vybral odísť. Venovať sa sebe, kariére, môže byť totiž tiež tá správna cesta. No a o pár protestov ďalej, sme sa dostali sem, do roku 2026.

Na pochopenie piateho Toy story i kontrovanie obvineniam o nostalgia baite nám totižto treba porozumieť histórii. V minuloodsekovom exkurze sme si pripomenuli, ako štvorka zakončila šerifovu cestu a tým aj hlavné rozjímanie nad opisovanou témou rodičovstva. A cez to sa dá pochopiť, prečo je päťka vítaná. Štartuje predsa novú kapitolu, dostali sme od originálu prvé Toy story, ktoré nie je elaboráciou toho minulého a nikdy už ani byť nemusí. Séria už nie je zaťažená obligátnym zväčšovaním, pixaráci nemusia na každú nadchádzajúcu časť hľadať argumenty iba v peňaženkách. Dojná krava to je, hovoriť o zbytočnosti je ale úsmevné. Veď zaujímavý nový smer vedia nájsť každých pár rokov iba v inovatívnych spôsoboch hrania (tu len dodám, že máme šťastie, že Príbeh hračiek nepreukazuje známky radikálnejších smerov a na prípravu pred rímskou cifrou tridsiateho dielu máme čas) a, teda, pokojne môžu pokračovať do nekonečna a ešte ďalej...

Takže päťka - námetom sú technológie, protagonistom/tkou tentokrát Jessie. Tá hračkám velí aj v značne frustrovanej nálade. O Bonnie sa totiž mieni starať nová digitálna sila - tablet Lilypad (ktorý sa k zapamätovateľnejším zloduchom, nanešťastie, nezaradí). Hľadá jej kamarátky na hranie dotykových hier, plánuje jej dni s hlavou v obrazovke. A v tomto digitálnom svete pre konzervatívne hračky nie je miesto. Skôr by im sekla zabudnutá krabica na poličke v garáži.

Táto téma jasne lemuje celý snímok. Každá scéna sa k nej vyjadruje, obrazovkáčov si povšímate bárskde v druhom pláne. Naši hrdinovia, teda, musia dokázať, že predpotopný spôsob zábavy nie je prežitkom, že behať po záhrade nie je spôsob nadväzovania vzťahov, ktorý mal zostať niekde za opicami. Riešením ale nie je rozbiť každú device v okolí, výpovedná hodnota nelpí na technoskepticizme. Aj zariadenia tu predsa majú život.

To a ešte niečo viac sa musí kovbojka Jessie cestou naučiť. Cestou, cez ktorú ju konfrontuje jej tragická minulosť s pár funkčnými odhaleniami. Divák sa spolu s ňou bude pýtať, čo sa stalo s dievčaťom, ktoré ju opustilo? A samostatný quest dostal i zmysluplne zapojený Woody s plešinkou (jeho hlava už fixku dlho nepocítila) a pivným pupkom (označovanie inými za deda a starca je mojím obľúbeným gagom tejto časti). Ten sa efektne konverzačne odráža od overeného parťáka Buzza, ktorý ale rieši aj vlastné romantické zámery. Potom je tu ešte Buzz druhý... a aj tre... vlastne sú ich tu stovky! Hŕba hrdinských kozmonautov v tejto podzápletke pochoduje nezmapovaným teritóriom neznámej planéty - Zemou. A netreba zabúdať na... proste je toho priveľa, okej? Kopa podliniek formuje epizodický charakter filmu a znižuje celkový dojem dôležitého príbehu. Buzzovia moc relevancie od scenáristov nepobrali, všeobecná nesústredenosť mrzí a - hoci som tu skutočnosť, že je to päťka obhajoval - vieme, že je to ďalší diel nekonečného seriálu. Konsekvenčnosť príbehu, teda, veľká nie je. Čo avšak neznamená, že som si pri vyvrcholení, v strede dňa na cestách, nepoplakal.

Animačne nespochybniteľný vrchol potravinového reťazca (spider-versovská štylistika hoci pôsobí viac in, ale Pixar, či už komerčne alebo inak, z vyhajpovanej výšky veľmi nezišiel), aj keď sa pri pár zvieratkách potkne o kopýtko (podivne vyzerajúci kôň), kvality z fotorealistickej štvorky a toho projektu, ktorý sa pre dobro všetkých zúčastnených radšej nahlas nemenuje, neodišli a pixarovská crew sa neštíti ani expresívnejších a živších segmentov. Konzistencia podareného humoru takisto neabsentuje, o najzábavnejšie Toy story sa ale nejedná (skôr sa nachádzame pri opačnom extréme) a tentoraz tu chýba aj signifikantný prvok väznenia. Andrew Stanton to ale zvládol, štandart odsýpania série a aktuálny, fresh presah snímok na 7/10, ktoré vykopáva nádejnú budúcnosť zaplnenú pozitívnymi box office správami a evolvujúcou sa výpoveďou, drží.

No a zatiaľ čo slávna Taylor popri titulkách spievala peknú pesničku a ukrutný údel nezastaviteľného swiftie osudu sa pripravoval na scénu, to vo mne zrelo. Moje nasledujúce kroky typicky nesmerovali na Letterboxd, splašené loggovanie nech si nechám na iné zážitky, zvyšok dňa som pohrúžený v obrazovke stráviť neplánoval. Zhodou náhod tie kroky smerovali do bytu, v ktorom som vyrastal. Vyšiel som na druhé poschodie. V izbe, kde som dobrých 9 rokov spával, mi do očí udrela známa bedňa okrášlená obrázkami zebier. Skŕsla mi v hlave myšlienka. Bedňu som s vŕzganím otvoril. A boli tam. Hračky...

Začalo sa melancholické vyberanie. Sošných a nádherne vypracovaných zvierat. Medveďov, vlka, gorily, somára. Menšej plastovej africkej fauny. Flexibilných jašteričiek. Roztomilého koloritu farmy. Drevených včielok. Plyšových maznáčikov. Fantasknejších drakov. Surovejších dinosaurov. Bol tam dokonca aj jeden Woody vo vláčiku.

Všetkých kamošov som prirodzene musel vybrať von. Či sa to dá nazvať plnokrvným hraním je otázne. Na koberčeku zobrazujúcom mestečko, ktorý veľa slovenských domácností zažilo, sme si odohrali už aj divokejšie chvíle. Predstavivosť už rovnakým spôsobom kvetnatú nemám. Krásny moment sme si ale zažili. Prirodzene, deň i rýchla, agresívne digitálna doba musela pokračovať. Musel som sa na cestách posunúť. A oni sa museli vrátiť späť dovnútra. Jedno Vám ale poviem: nechal som im škárku. Aby sa im ľahšie šlo von.

Posledné tri fotky som spravil sám, inak zdroj obrázkov tu a zdroj názorov tu.

Fotogaléria

---