Mojich 13 najlepších filmov roka 2025

*Pozor výber filmov do tohto rebríčka bol dávaný dokopy na základe osobných názorov autora*
Prečo 13, pýtate sa? Lebo 10 mi je málo a pätnasťku som chcel skonsolidovať do čo najkvalitnejšej podoby rebríčka. Teraz tu každý kúsok stojí sakramentsky za to. Nie že by teda tento rok bol na filmové zážitky obzvlášť špeciálny, ale dostatočne veľa kvalitných, ako aj osobitých kúskov sa aj tak urodilo. Tak sa poďme pozrieť na dôvody prečo hovorím, že sa točia nielen dobré filmy, ale aj skvelé:

13. Splitsville

Francúzi zase triafajú do čierneho (,,Čo? Že to nerobili oni? A kto potom ten Splitsville točil? Vážne?"). Okej, romantickú komédiu Otvorené vzťahy netočili francúzi, ale amíci. Ale francúzsku ľahkosť a absurdnosť, ktorú som odnepamäti miloval, tam v rámci humoru jasne vidno. Taká montáž z neustále pribúdajúcimi spolubývajúcimi (kto videl, vie) rozhodne patrí k najvtipnejšiemu, čo som tento rok na plátnach kín videl, ale aj nekončiaci fight a rozličné spôsoby ničenia nábytku s ďalšími vypointovanými fórmi silne potešili. A aj okrem komediálnej roviny Spitsville stále ponúka sexi Adriu Archonu a Dakotu Johnson s pár vetičkami na zamyslenie a komentárom tohto moderného fenoménu z názvu. V roku nadupanom na rôznorodé autorské romantiky mi práve táto ulahodila najviac.

12. Brutalista

Kvality oscarmi ovešaného Brutalistu nie sú pre mňa v jednotlivostiach. Jasné, že herecké výkony (hlavne Brody a Pierce) idú precíznu prvú ligu, vykreslenie Ameriky je správne typicky podvratné, architektonická opulentnosť baví a na dlhé jednozáberovky sa krásne pozerá (hneď tá prvá!). Sila Corbetovho filmového eposu spočíva skôr v - na dnešnú dobu nevídanej - ambícii robiť dlhú, život hlavnej postavy aj reálie doby zachycujúcu epiku, ktorá hoci prekypuje všemožnými témami a zachycuje veľa, ale aj tak tvorí funkčný balíček obchádzajúci všetky limity svojho budgetu a v dvoch dychberúcich polovičkách a slabšom epilógu zážitkovo rozpráva o pokriveniach ľudí a krajiny. Nehovorím, že ste dekonštrukcie amerického sna, závislosti či exploatácie takto už nevideli, pospolu to ale blyští neuveriteľnou veľkoleposťou. A ja som si pozeranie filmu, ktorý ani nepôsobí ako zo svojej doby vo všetkej tejto svojej honosnosti užil.

11. Nosferatu

Temné vízie z ľahko zvrátenej mysle moderného (hoci toto slovíčko asi nemá rád) majstra hororu Roberta Eggersa milujem. A jeho novodobá (ďalšie zakázané slovko) adaptácia upírskej legendy hoci čiastočne trpí na to, že je medzicestou mainstreamového a artového hororu bez ochoty si vybrať (ja by som samozrejme bral nekompromisnejšiu, menej ukecanú verziu), spomenúť ju ale musím. Eggers nakrútil nočnú moru, kde gotické monštrum nemodernizuje, ale tým, že ho vykresľuje ako veky hnijúcu a rozkladajúcu sa mŕtvolu samotného Vlada Tepeša, posúva beštiu ešte viac do minulosti. Patričná psychedelickosť pri prechádzaní mystickou Transylvániou, kde sa historický nerd v režisérovi očividne tešil, hrôzostrašné výjavy samotného vycuciavania či pre potreby látky perfektná Lily-Rose Depp zlom obíjaná zvonku aj zvnútra - to všetko je v repertoári efektného strašenia, ktorý snímok ovláda. No a keď sa na konci prejde do prekrásnej vizuálnej poetiky a Eggers vytiahne  najlepší záber roka kľačal som na kolenách a chcel viac. A viac asi aj dostanem. Tým chcem povedať, že Wervulf bude jedným z najzaujímavejších filmov aktuálneho (ja si s tými slovami neviem pomôcť) roka.

10. Operácia Black Bag

Soderberghova špionážna novinka na prvý pohľad ku tomu najvýraznejšiemu z roka 25 nepatrí. Možno pretože sa ani nesnaží patriť. Režisér sa totiž chce formálne, čo najviac priblížiť látke, a aj keď na to má, neflexí - točí konzervatívne a jemne. V nedôležitosti a nevýbušnosti je totiž sila Black Bagu, keďže sledujeme ľudí, pre ktorých sú svetové intrigy a výzvedné misie rutina. Dospelo, bez akčnej pozlátky a pátosu zato s kopou čierneho humoru sa pozeráme na to ako takýto ľudia žijú. A - keďže až 10-30% romantických vzťahov sa tvorí podľa štúdií na pracovisku - ako spolu takýto ľudia nažívajú. Aké to je, keď Vám na celý týždeň odíde manžel a vy dobre viete, že na informácie o tom, kde bol a čo robil nemáte previerku? Môže Vám to vôbec klapať? A vy samozrejme budete dúfať aby to zvodnej Blanchett a už typicky vykalkulovanému Fassbenderovi v láske šlo. A pomimo odpovede na takéto otázky snímok ponúka pútavú detektívnu linku (je to taký príbeh z kolónky: všetci klamú, obľúbený žáner mojej rodiny, ktovie, čo to vypovedá o našej dynamike?) a ak vám stačí na smiech jemnosť a nuancie, tak aj haldy minimálne sofistikovaných úsmevov.

9. Mačacia odysea

Šúchanie listov. Žblnk. Vystrašené zamraučanie. Prásk. Konáre sa lámu. Okej, okej. Opísať magickosť lotyšského indiečkového animáču Mačacia odysea len cez opisy zvukov neviem, tento film sa ale vie predať aj čisto cez zvuky. Samozrejme, že fíčura vizuálneho rozprávania je tiež výhodou. Takou, ktorú ovláda bez jedinej chyby. Týmto filmík ukazuje tie neskutočné privilégia filmového média - vyrozprávať komplexitu zvieracieho teamupu, konca sveta, kde sa slasti jedného dejú na úkor strasti druhého a popritom si pomeditovať bez jediného slova - no ľahké to nie je. Príbeh tejto mačičky predáva hĺbavú poetiku, kde nič nie je zadarmo. A to platí aj pre roztomilých protagonistov, aj pre diváka. Je to krása, ktorú treba navnímať.

8. F1

Milujem letné blockbustery a žiadny tento rok nebol synonymum zahniezdenia zadku do zatmavenej sedačky a spolu s tuctami ďalších si cez poctivé filmárstvo nechať ten zadok do morky kostí spotiť ako F1-čka. Od začiatku sa šliapne na plyn a aj ja ako hejter všelijakých motorov som tým, za ktorými sedí frajerský Pitt a jeho parťák neodolal. Každé vrčanie formúl je lahoda, každé preteky iné. Kosinski točí zo všetkých zaujímavých uhlov kým hrajú tóny Hansa Zimmera odtrhnutého z reťaze. Slnko, súťaže, akcia, romantika a tváre komandujúce obrazovku, a teda aj vašu i moju fascinovanú pozornosť. Čo viac človek potrebuje. Mimo kina a vonkajších horúčav to fungovať nemusí, ale mimo kina a vonkajších horúčav to ani vidieť neplánujem.

7. Jedna bitka za druhou

Rozumiem, že o Jednej bitke za druhou sa už nakecalo veľa a v budúcnosti aj cez prichádzajúce Oscary ešte nakecá. Ale aj s ohľadom na to, že sa o bezchybnú epiku nejedná, nespomenúť sebavedomý počin Paula Thomasa Andersona by sa v niektorých filmových kruhoch dalo považovať za cinefilný hriech. Veď videli ste to chaotické inferno vo vymyslenom mestečku Baktan Cross, to je v kinosále absolútna beštia. Videli ste tú, nebojím sa povedať geniálnu, automobilovú naháňačku, ktorá je rovnakým dielom meditatívna i stresoidná. Videli ste, čo predvádzajú zhúlený revolucionár DiCaprio a karikatúrny ,,matúšošutajoeštokovský" (ako dosiahnuť takú úroveň tragikomickosti, ma nikdy neprestane udivovať) Sean Penn (inými slovami výkon roka). O tom ako komplexná sonda do modernej resp. alternatívnej Ameriky je, sa dá polemizovať ako aj o dôležitosti prvej časti snímku. Ale niet divu, že táto kritika vyhrotenosti spoločnosti v podobe 2 hodiny 42 minút dlhého (mimochodom stopáž zlúpnete ako malinu) alarmujúceho výkriku: Nebuďte k***** sa toľkému kritickému i laickému diváctvu zapáčilo.

6. Na nože: Prebudenie mŕtveho muža

Málo autorov ma dostalo tento rok do takého tranzu ako Ryan Johnson. Keď sa totiž rozohrávali figúrky ideologického konfliktu dvoch kňazov o jednu zradikalizovanú kresťanskú komunitu, keď sa na okorenenie snímku vynoril Benoit Blanc a išlo sa do agathochristieovskej detektívky a keď sa ku koncu sypali zvraty až ku tentoraz odôvodnene odlišnej vysvetľovačke, môj ľahko analytický mozoček sa jednoducho vypol. Perfektné tempo a halda nápadov a kamerových obmien jednoduchých interiérov, zároveň ale s tematicky bohatým skúmaním viery zaručili, že som sa bavil ako málokde. Johnson staromilskú detektívku modernizuje nerušiacim politickým komentárom a sebauvedomelosťou, že s naratívom stojí na niečom, čo už vymysleli iní. Josh O´Connor je zase bez debaty to najsympatickejšie stvorenie, ktoré si viete na obrazovkách pustiť a nenávisťou rozožratý Brolin pri ňom pekne kontrastuje. No a čo som nečakal už vôbec je ako veľmi to ku mne bude prehovárať v osobnej rovine, ten motív odpustenia je tu totiž nádherný a kresťania si ani nevedia predstaviť na aké smeče im tretie Na nože (minimálne v mojom srdci) nahráva. Sypte tieto výrazné detektívky do mňa.

5. Warfare

Jedna pre verejnosť či veliteľské špičky nenápadná misia a jej zdrvujúce dôsledky. Nič viac ani menej nepotrebuje Alex Garland a vojenský veterán Ray Mendoza - ktorý sa takejto misie zúčastnil - na surový a hnus vzbudzujúci filmový zážitok rovnako ako nič viac nepotrebuje vojna na rozvrat ľudských životov a nenapraviteľné tragédie. Dej tu nie je, postavy len v malých nuanciách. Všetku prácu spraví chaos a viditeľné a počuteľné utrpenie. Fenomenálny zvuk je tu totiž živou súčasťou, každý krik sa zaryje do žíl a z každej nežiadúcej guľky či hodeného granátu vás zamrazí. Je to hodina a pol  mučenia a omlacovania o hlavu ako zbytočná tá vytvorená bolesť je. Možno sa skutočne antivojnový film spraviť nedá, Garlandova crew sa ale o takú krutosť snaží tak ako len vie. A keď vám to nestačí môžete sa aspoň ako ja zamyslieť či sa dá popri esteticky pohľadnej formálnosti ukazovať pravý hnus, či prítomnosť napätia nepodkopáva antispektáklovosť, o ktorú sa to snaží, či funguje ten ku hlavným postavám uznanlivý koniec... Tá trýzeň, ale sama za seba hovorí dostatočne tvrdo.

4. Polepšený: Robbie Williams

Unavený s celebritného velebenia vlastnej osoby? Tak to vám rád poviem, že Robbie Williams sa vo vlastnom biopicu vôbec neglorifikuje, práve naopak. Nebojí sa toho a zlé rozhodnutia, ktoré vo svojom živote porobil sú tu vykreslené v plnej špinavosti. Robí zo seba absolútnu sviňu... teda opicu. A ešte k tomu digitálnu. Neortodoxné, ja viem. Typické sú na tomto snímku, ale iba v tomto žánri omieľané témy a myšlienky o hudobnom biznise, sláve či závislosti. To ale bez problémov vyvažuje citlivosť a prežitosť s akou sú podané. A tá úderná videoklipovitosť, Graceyho obdivuhodná dravosť a prekvapivo akčné smery, ktorými sa to formálne vydáva (bojový koncert alá Planéta opíc atď.). Wau, som uhranutý kreativitou jednotlivých hudobných pasáží ako aj dojatý otvorenosťou životných rán - ktoré idú aj od, aj proti - jednému umelcovi, ktorého život a kariéra mi pred sledovaním nemohol byť viac fuk. A možno som dokonca aj lepším človekom. Čo viac si priať.

3. Sny o vlakoch

Sny o vlakoch Clinta Bentleyho sa čítajú ako filmová báseň. Báseň o pominuteľnosti a trvácnosti, o spojení človeka a prírody, o cestičkách medzi starým a novým svetom, o krivdách, ktoré sa s nami nesú, o tom či to všetko dáva dokopy vôbec nejaký zmysel... Svet, v ktorom sa táto báseň odohráva je natočený s - v dnešnom svete nekonečne potrebnou - citlivosťou, poetické obrazce hoja dušu. Postava, cez ktorú je tento príbeh odrozprávaný, je obyčajným, ale na hĺbku štedrým človekom ochotným nad týmito neprávosťami dumať, Edgertonov výkon je jemný a silný. A ja som pre tieto životné filmíky, ktoré sa vyžívajú v minimalizme sucker. Jasné, že som nad touto inšpiratívnou cestou reval a nehovorte mi, že z toho drevorubačovho pochopenia života nie ste aj vy úplne namäkko.

2. 28 rokov potom

Jasné, že jeden z najlepších scenáristov súčasnosti Alex Garland proste nemohol napísať normálny survival horor o zombíkoch, to by bolo príliš jednoduché. V pokračovaní dvadsaťosmičkovej série - tentoraz v rokoch - musel apokalypsu infikovaných a žánrovku o prežití hodiť do moderného sociálnopolitického kontextu, z filmu spraviť coming of age o strate detskej nevinnosti a plynule prejsť do filozofovania nad smrťou. A ono to na podiv (môj nie) aj s - tu akčnými, tu komediálnymi - odbočkami dokonale funguje. Myšlienkami suverénne brilantný snímok presahujúci všetky škatuľky. Ešte k tomu je tu dravý a nekončiaco energický Boyle odtrhnutý zo všetkých kreatívnych reťazí (inými slovami ojedinelý dôvod mať rád iPhony), ten z toho robí štýlovku ako sa pomaly až nepatrí a transcendentálny soundtrack od Young fathers. Časom nevyliečený svet so všetkým skrývaným a neskrývaným zlom v sebe tu naplno ožíva, všade je tu ale aj prítomná empatia. A tú Spikova cesta (Alfie Williams je hviezda) rozhodne potrebuje. Nádherný, autorský kúsok a odpich pre vrcholnú kvalitku medzi trilógiami.

1. Hriešnici

No a dokazovať, že vampírska tematika je stále sakramentsky cool sa minulý rok nepokúšal len Eggers, opulentný epos Hriešnici sa o to pokúša trošku modernejšie. Kým sa ale dostaneme ku po krvi bažiacim monštrám musíme prejsť cez nemenej lahodnú prvú polku filmu. Ryan Coogler tu namixoval zábavnú gansterku, tvrdú dobovú drámu o černošskej komunite v opresívnej kukluxklanovskej Amerike a citlivý hudobný film (Ludwig Göransson bezpochyby tvorí vášnivé srdce tohto filmu). Postavy precízne stvárnené (Miles Caton obrazovku komanduje) si zamilujete (v prípade Hailee Steinfield aj sa zamilujete) a keď príde na desy - ktoré sa neboja byť žánrovo odviazané - a na avizované jatky nebudete chcieť aby v boji padli (a pripojili sa k nepriateľovi). A aby toho nebolo málo, aj vás to dojme. Konkrétne tromi epilógmi (jeden až za titulkami), kde sa budete čudovať ako to emočne zaklapne a kam sa s vami až tento tematicky naširoko rozkročený balíček dostal. Pre toto všetko a ešte pre ten pocit sedenie v zaplnenom kinosále, budujúc si spomienku zážitku, videnia budúceho zaslúženého kultu usmievajúc sa od ucha k uchu. A keďže som slabko, musím spomenúť aj tú scénu, tú scénu lebo tá zostane naveky.

Fotogaléria

---