Dá sa prežiť v žalúdku veľryby? Austin Abrams sa už podujal aj na náročnejšie veci. // Recenzia

Austin Abrams zo seba ledva utrel krv z Creggerovho Resident Evil, už sa hŕnie do kín s ďalším „najhorším dňom svojho života“. Tentoraz ho zhĺtne veľryba.

Ale pekne po poriadku. Veď ani samotná storka novinky Whalefall nezačne pri štarte tráviaceho procesu vorvaňa tuponosého. Totiž, keď máte šesťdesiatmiliónový rozpočet, je to hoci veľa, avšak nie dosť veľa na zapĺnenie hodinu a trištvrte dlhej stopáže zábermi na/zvnútra tohto podvodného cicavca. Teda, je potreba hodiť tam ešte niečo lacné a hmatateľné. Konkrétne ľudskú drámu o vzťahu otca a syna - „To bude trhák!,“ niekto určite naivne prehlásil.

Jay (šikula Abrams) totiž ide spod vody vyloviť otcove pozostatky, keďže sa jeho mrzutý foter (príjemne nevrlý Josh Brolin) tŕpiaci pokročilým typom rakoviny rozhodol svoj život ukončiť sám v prostredí, ktoré mu je najbližšie - v oceáne. Jayova snaha dostať sa k tomu, čo z jeho sploditeľa zostalo, sa ale nepekne zvŕtne. Zamotá sa do nejakého popínavého sajrajtu vedúceho do papule Physeter macrocephalus a problém je na svete. No a kedy bude vhodnejší čas konfrontovať trhlinu medzi traumatizovaným synom a zosnulým otcom ako v žalúdku predpokladane najväčšieho ozubeného zvieraťa na svete. Nespomínajúc, že lekcie o prežívaní, ktoré ho drsný rodič naučil, môžu Austinovmu hrdinovi metre pod hladinou s miznúcim kyslíkom výrazne pomôcť.

Marketingová kampaň apelovala na intenzitu - naslizené steny brucha sa klaustrofóbne zužujú, bársaký morský (ne)tvor načahuje svoje škŕtiteľské chápadlá, hodnoty dýchateľného vzduchu sa stále znižujú. Už samotné prehĺtnutie atakovalo všetky moje talasofóbne bunky. Ide sa ale skutočne na dreň?

S Brianom Duffieldom (Nikto ťa nezachráni, Láska a príšery, Pod vodou) hoci skúsenosť nemám, on však s dielami o prežití má. A priznávam, že ma o svojej šikovnosti naplno nepresvedčil. Odhliadnuc od televízne rutinného vizuálu nad vodou, film vyzerá kompetentne, no plne pohĺtený v napätí som vždy nebol a odzbrojujúca úzkosť ma opantala málokedy. Ľahko nadpriemerne napínavé režijné uchopenie nesiaha na zaujímavosť pôvodného pitchu. Okej, nechty som si poobhrýzal, ale to ja aj pri komédii. Chválim skôr, že Duffield nepohodlie udržuje konštantne.

Nepomáha ani potrhlosť konceptu. Štedrosť vnútra živočícha na rozlične zafarbené chodby je úsmevná, no osobne ma „štylizovaná“ tráviaca sústava bavila. Nápodobne i kompetetívne prostredie v nej. Konkrétne súboj s kalamárom je najvyšponovanejšou, a teda, najlepšie skonštruovanou situáciou tohto titulu. Patrične čvachtavou, mokrou a kontaktnou.

Len škoda, že sa čoraz viac doráňaný Abrams pri svojich vnútrovorvaních exkurziách stále vracia do tej istej istej komôrky. Snímok tým sabotážuje pocit posunu hrdinu. Samozrejme, hocikto by namietol, že zase posilňuje bezmocnosť. Videoherný pocit protagonistu, ktorý sa nevracia do minulých levelov, mi ale príde jednoznačne podstatnejší.

Medzitým - v menej objavnej časti príbehu - si Jay spomína na rady od otca, každá maličkosť môže v žalúdočnej kyseline helfnúť. Finále, kde sa rodičove prípravy chlapca na reálny svet zúročia, sa vydá veľkolepejšou i nejednoznačnejšou cestou. Osobnú katarziu poctivo namixuje s tou akčnou. Aj na konci mi ale nervydrásajúci koncept prišiel ľahko nevyužitý. Koncept, ktorý je zároveň do očí bijúca kravina, ale aj aspekt, ktorý film posúva o level nad televízne trilery podobného ťaženia. Také tie, ktoré sa väčšinou odohrávajú za prítomnosti žralokov.

Avšak survival žánrovka je to nespochybniteľná. Ako aj jej hlavná hviezda, ktorá tu ale toľko na hranie zase nemá. Vlastne aj situačné glosy Abrams prednáša slabšie, ako vo videohernej bombe. Tak, teda, aj ja glosujem nižšie, za 6/10.

Zdroj obrázkov tu a názorov tu.

Fotogaléria

---