Búrlivé výšiny - recenzia

Emerald Fennell v sebe fascinujúce výrazivo má (teatrálnosť je zábavná, farbičky expresívne, na realizmus sa kašle a na agresii pritvrdzuje). Celé sa to očakávane nesie v nadržanej nálade (prehnane, ale nie, vlastne treba na erotiku značný čas počkať), postupné stieranie rozdielov medzi každodennými vecami pripominajúcimi potom prekypujúcu svalnatú chrbticu Jacoba Elordiho a potom prekypujúcou svalnatou chrbticou Jacoba Elordiho je toho skvelým príkladom. Do toho hrajú tóny Charli XCX, ktoré precítenú expresiu vyrábajú samy o sebe. Často dominujú pekne poskladané videoklipy, preexponovaná scénografia (istá miestnosť posiata prázdnymi fľaškami ma nečakane rozosmiala) či prekvapivé príbehové otočky, do ktorých je cez herecké prehrávanie vnesená humornosť. Z tohto všetkého by malo byť jasné, že zaujímavých vnemov na zízanie je v tejto adaptácii neúrekom.

Možno je ale z vyššie vypísaného cítiť, že všetkému mimo povrchu sa vehementne vyhýbam. Emočné reakcie u mňa boli prítomné stále, ale neviem či Emerald plánovala práve nadvihnuté obočie a pootvorené ústa (aj keď na mňa režisérka tak pôsobí), niežeby som si niektoré pokusy o shock value neužíval. Keď sa ale hovorí o spaľujúcej, deštruktívnej láske a precítenom príbehu, formálna stránka ma otupila natoľko, že som sa k tomu neprekúsal (tu sa vraciame ku Charli XCX, ktorá tu bola na vzbudenie precítenosti fakt sama). Hlavné duo funkčného (hoci mu moc neholdujem) Elordiho a Margot - ktorá navzdory veku zvláda suprovo predávať dievčenskosť - ma očividne zaujalo, o fandení sa však hovoriť nedá (viem, že by som im fandiť nemal, knihu som ale nečítal a hodnotím zámer, o ktorý sa to podľa mňa snaží, rovnako tu vidím aj zámer ukážky toxicity, ktorý funguje lepšie). U rádoby dojemného konca som si skôr prezeral niektoré dzivé zábery než čokoľvek viac.

Okej, okej - sú tu aspekty, ktoré fungujú. Úloha charakteru Nelly má dostatočnú komplexnosť, vždy keď sa objaví dokonalý nález z Adolescenta Owen Cooper, šiel som do kolien. Celý ľahko cynický rozmer pohľadu dvojice v stredobode, ktorá rieši svoje vzťahové pletky a všetci ostatní môžu zatiaľ skapať, ma strašne bavil. Väčšinou sa mi ale dovnútra prenikalo dosť ťažko. Takže to vnímam skôr ako exemplár na obdiv štýlu než dotklivé dielo (to súvisí aj s tým ako ťažko sa pri všetkých tých podnetoch odkladá nedôvera). Tak ďaleko, že by som to nazval ďalším zárezom do tiktokovej kinematografie, ale nutne nezájdem (prehŕšel emóciu predávajúcich videoklipov mi, ale túto vetu čiastočne podkopáva). Zároveň, to ale beriem tak, že misia bola splnená, Brontëovej knižku totiž vziať do ruky v dohľadnom čase plánujem. 

Fotogaléria

---