Raňajkový klub #3: O (ne)konzumnom A24 a novom Resident Evil

Blog o osobných obsesiách, trápeniach, existenčných strachoch a radostiach autora. O príbehoch, knihách, seriáloch a hlavne filmoch s názvom podľa Hughesovej sedemdesiatkovej klasiky. O všetkých tých "škandáloch", ktoré si my privilegovaní západniari, ktorí majú peniaze na tú kávu - pri ktorej si preferovane môžete tento textík každý utorok prečítať - môžeme dovoliť každodenne riešiť a polemizovať nad nimi. Je to politicky vyprofilované, štylisticky preexponované, s nadsázkou a, hádam, nejakou výpovednou hodnotou. Ak také veci nemáte radi, nechoďte, utekajte preč. A vy ostatní šup-šup na text.

VOD tip týždňa:
Moderná Amerika nie je miesto, kde sa zvykne hľadať útecha. Nebolo to tak ani pred cirka 40-timi rokmi. A príbeh o nechutnostiach white power náckov zo skupiny The Order o tom hovorí.

Rád je poctivá žánrovka, ktorá stojí na mocných bajúzoch skvelého Juda Lawa, pomalej atmosfére investigatívy a svinstvách, ktoré si ľudia, ktorí žijú tak ako všetci ostatní, vedia myslieť. O bielom supremacizme to rozpráva napínavo, z niektorých viet vás môže aj v súčasnom kontexte mraziť. Ako komplexnú sondu do vzťahu Američana a rasizmu by som to zase predávať nechcel a vo finále to až tak nešľape, ale na Prime alebo HBO si táto staromilská kriminálka kuk zaslúži. A možno vás tak ako mňa (po tom čo vo filme uvidíte a na nete dohľadáte) aspoň šokne, že v USA si extremistickými symbolmi môžete mávať koľko len chcete. Môže zo mňa hovoriť idealistický Európan, ale First Amendment sem, First Amendment tam, tomuto nerozumiem.

Minizamyslenie:
Keď som cez víkend sledoval nádherný, umelecký filmík Žiara z tely (anglicky I Saw the TV Glow, nečakajte klasický horor v žiadnom aspekte, ibaže by bol pre vás horor premrhať život v koži, ktorá nepôsobí ako vaša vlastná, ten existencionálny - najhorší) a na obrazovke sa zjavili tri znaky: jedno písmenko, ktorým sa začína abeceda a prvé dve kladné párne číslice, blysklo sa mi v očkách. A24. Istota, známka kvality, modla liberálnych cinefilov z celého sveta... A neskôr počas sledovania som si zase uvedomil aké je to príjemné. Byť v tom artovom opojení, v intelektuálnych rukách. A zamyslel som sa ešte nad jednou vecou. Nie je tá artová formulka čiastočne kalkulom? Pod A24 určite vychádza istý typ filmov a hoci je rukopis Safdieovcov, Daniels či mladých hlasov v rámci hororu jednoznačne rozlíšiteľný, človek si už začína všímať isté trademarky. Je, teda, tá autorskosť autentická?

Samozrejme, autori a autorky zvyknú hovoriť, že producenti sú tu iní, rozmýšľajú odlišne. Umenie tu že vraj prekvitá. Ešte aj v tom marketingu už začínajú vyzerať menej neschopne (hneď z kraja roku si Timmy poťahal Veľkého Mártyho, aktuálne Dráma vyšpĺhala nad 115 melónov). Je to fenomén, ktorý formoval vkus filmových fanúšikov poslednej desaťročky. Hovorí sa, že kreatívna sloboda tu má na ružiach ustlané. Ďalší názor, ktorý môžete často vytiahnuť z internetových okoloidúcich je, že by meno štúdia malo ísť viac do pozadia v prospech autorov, ktorí pod ním. To všetko je, pravda, pekné. Avšak diváci o A24 chcú rozmýšľať ako o značke. Byť súčasťou komunity, ktorá tieto filmy sleduje. A ja sa len snažím podsunúť artovým divákom zamyslenie o tom či náhodou nie sú ako ten konzumný mainstream, ale vo svojej vlastnej elevated snob-friendly bubline. A predsa len aj ten prílepok nezávislý nie je to, čo si možno myslíte. Viete napríklad, že aktuálna hodnota Lionsgate a A24 je približne rovnaká. Nakoniec ten rozdiel medzi nenažraným Hollywoodom a indie miláčikom nie je až tak veľký. Rýpanie stranou, málokto má tak sympatický, ku kultúre vľúdny prístup. A ono sa to asi aj vyplatí!

Trailer týždňa:
Fanúšikovia značky Resident Evil majú na úctivé adaptácie smolu, na druhej strane fanúšikovia Zacha Creggera sa o adaptácie tejto videohernej frančízy starať nemusia, ale keď sa tento výrazný režisér pod nový RE projekt upísal, hneď spozorneli. A pravdepodobne presvedčili tých prvých, že ďalší zub si už nezlomia. A tí keď zase uvideli tú novú upútavku tak si asi rovno povedali, že by boli ochotní Creggerovi dôverovať aj s celou dentálnou fasádou. Minimálne ja by som to tak urobil.

Ani sa štúdiovým kravaťákom nedivím, že kreatívcovi za Weapons dali na túto látku bianko šek. Remeslo má v malíčku - človek vie, že sa kamera hýbe ako má (a možno ešte aj lepšie). Pražáci si tam môžu spoznať svoje mesto a ešte v ňom aj sneží. A jednotlivé spektákle to sype jeden za druhým. Od rádoby Harkonnena v tuneloch cez padajúce, lačné kusy mäsa až po nejakú ďalšiu krvavú zábavku. A spolu to má akože tvoriť hororový ekvivalent Mad Max: Fury Road. Rozhodne nie som najväčší Weapons fan, ale s istotou hovorím, že toto bude šleha.

Dnes to bolo krátke, pár svižných postrehov. Budúci týždeň bude zložitejší. Mimo to, že by som chcel počastovať fakt, že diabol stále neprestal nosiť Pradu, mám pripravenú jednu veľkú tému. Niečo osobné i presahové, veľkolepé i komorné. Tak sa nechajte prekvapiť a ešte, že už iba 224 dní do tretej Duny.

Fotogaléria

---