Raňajkový klub #2: O nových perspektívach a o tom, že radšej o hydine než o kráľovi popu

Blog o osobných obsesiách, trápeniach, existenčných strachoch a radostiach autora. O príbehoch, knihách, seriáloch a hlavne filmoch s názvom podľa Hughesovej sedemdesiatkovej klasiky. O všetkých tých "škandáloch", ktoré si my privilegovaní západniari, ktorí majú peniaze na tú kávu - pri ktorej si preferovane môžete tento textík každé utorkové ráno prečítať - môžeme dovoliť každodenne riešiť a polemizovať nad nimi. Je to politicky vyprofilované, štylisticky preexponované, s nadsázkou a, hádam, nejakou výpovednou hodnotou. Ak také veci nemáte radi, nechoďte, utekajte preč. A vy ostatní šup-šup na text.

Tento týždeň sa dá riešiť hádam iba jedno. Všetci si predsa hmkajú tie melódie. Aj nespokojní kritici napriek tomu, že by najradšej kecali len o vnútornej prázdnote snímku. Aj spokojní diváci, ktorí pre svoje pohodlie kašlú na to, že sa o kontroverziách mlčí. A aj kinári, ktorých kapsičky zase raz nie sú suché (97 mega zo SŠA, svetové trhy doťahujú na 217; spolu s úspechmi druhého Maria a Project Hail Mary sa na tie plné pokladne dobre pozerá a že vraj vo veľkom pomáha aj Gen Z, tak aspoň v niečom môžem chváliť aj svoju generáciu). Ja ale na Michaela nemám žalúdok. Glorifikovaný a uhladený portrét umelca fakt nepotrebujem sledovať a biopicová formula (ak nie je využitá obzvlášť kreatívne viz štýlový Better man) je v zlých rukách mučiacim nástrojom. Viem, že to preháňam, ale Universal nech si trhne nohou. Ja budem písať o... čo ja viem... sliepke. Hej, sliepke.

Z Maďarska totiž nevychádzajú len oslavné výkriky, že akého demokrata si to tam akože zvolili, ale aj kvalitné kusy kinematografie. A prečo by to nemohlo byť aj o obyčajnej sliepke. Edukovaní diváci - ostatne ako vždy - vedia, že to, samozrejme, nie je také jednoduché. Základom nového filmu experimentálneho režiséra Györgyho Pálfiho Sliepka je avšak skutočne kura domáca.

Začíname intenzívnym pôrodom, z kloaky nemenovanej sliepky vychádza vytrvalé vajíčko (v tomto filme sa, teda, aj slepica, aj vajce objavia po prvýkrát v ten istý moment, odpoveď na otázku: čo bolo prvé? v nedohľadne). Ďalej sledujeme procesy prvotného vývoja tvora v ňom v neveľmi pôsobivom prostredí veľkochovu. Všetky operence idú jedným smerom, pre jedného má však osud iné plány. Za určitých okolností sa od skupinky jedna - už od pohľadu inak zafarbená a očividne nie konformná - sliepka odčlení. Potulky, ktoré nasledujú zasluhujú pozornosť.

A perspektívu vytrvalej hydiny snímok až do konca neopustí. Vlastne jedinou zásadnejšou výtkou by za mňa bolo ľahké protežovanie ľudskej linky vo finále, silne sa zameriavať na trampoty Gallus gallus domesticus (oukej, vyhľadal som si to, ale mám písať miliónkrát sliepka, veď to je nuda) po celý film a bol by som plne spokojný.

Keď nemáte na tento nekompromisný experiment a vcítenie sa do zvieraťa empatiu, vaša smola. Každopádne samotné pochody titulného vtáka po gréckych lokáciách majú aj podnetnosť aj zábavnosť. Pálfi si uvedomuje potrhlosť konceptu a vie ju bez hanby zahodenia intelektuálnych zámerov využiť. Reakčné shoty na nesústredené slepačie oči efektne slúžia. Operence sa opakovane oddávajú erotike. Niekedy dôjde aj na slapstick. No a vrcholom absurdistickej humornosti sú časti kedy do pozadia interakcie kohúta a kury, film hodí priznane lacnú songu ako z nejakej telenovely.

No ale podnetnosť, pri tej sme boli. Mimo typického zamyslenia nad podobnosťou ľudského a zvieracieho údelu a neagresívnej vegetariánskej agitky ako z pixarovky, tu paralely chovania človeka a kury vedú k ukážke možného prístupu k problémom dnešného sveta. Sliepka v ľudských príbehoch na pozadí otvára aj politické témy. Konfrontáciu s nimi ale necháva na primitívnej slepici. Kým príbehy na prímorskom vidieku ovplyvňujú životy, hrdinka sa zaujíma o tri veci: potravu, prežitie a rozmnožovanie. Základné hodnoty sú tým čím sa vždy v prvom rade zaoberá. Nemali by sme tak na život nazerať aj my?

Brať si odstup je zdravé, príležitostný spravodajský a informačný detox by sa mal praktizovať častejšie. Avšak tu prichádza do konverzácie rozmer dvojsečnej sekery Pálfiho prístupu. Keďže taký divák ako ja môže pri sledovaní apatického nazerania na okolitý svet vidieť nezodpovednosť, nemorálny princíp. Hľadieť si svoje môže znieť lákavo, ale aké to má dôsledky? Dá sa to vôbec v dnešnej hutnej dobe? Empatia totiž velí riešiť nielen vlastné zámery. Ďalšou otázkou avšak nastáva či to nie je len môj zápal pre aktivistické vojny a silné postoje. Avšak tie aktivistické vojny a silné postoje vznikajú lebo ide o vážne veci. Na druhú stranu je mať výrazný moralistický názor hoci pekné, ale niekedy viac platí napríklad povedať také ďakujem. Filozofický presah Sliepky jednoducho dosahuje veľkých rozmerov.

Raz za čas sa ale aj protagonistka svojským spôsobom zakomponuje do diania a nevedome ovplyvňuje udalosti. To vyvrcholí v istej pasáži, za ktorej cynické vyznenie by sa nehanbila ani bársaká škandinávska komédia. Medzitým všetkým sa snaží aj utiecť osudu, ktorý sa ju stále snaží doviesť na to isté miesto, s ktorým by iná sliepka bola už dávno spokojná (spomínaná nekonformnosť) a nájsť si pokojné miesto na znášanie vajíčok. Proste sa snímku fakt nedá vyčítať nezaujímavosť.

Takže takúto menej tradičnú európsku artovku, ktorá si zo seba vie urobiť srandu, treba v kine, kým sa dá, podporiť. A s koncepčne zaujímavými filmami, kde zvieratká hrajú hlavnú úlohu nekončíme.

Trailerový tip týždňa:
Písal sa rok 2023 a Warneri sa rozhodli vykašľať na plne dokončený snímok Coyote vs. Acme a namiesto premiéry si ho hamižne odpísať z daní (toť Zaslav bol vtedy vo svojom živle). Odpísať hraný a 2D-čkovo kreslený hybrid aký sa dnes už toľko nevída. Odpísať film s geniálnou premisou, v ktorej unavený kojot z Looney Tunes už nemá na tie technické lapsy, ktoré mu maria chytiť toho arogantného vtáka a spoločnosť Acme, od ktorých tie gadgety má, bude súdiť. Odpis tvorivej kritiky korporátnych spôsobov. Preskočíme o tri roky neskôr a do hry sa mieša spoločnosť Ketchup Entertainment. Tá film zachránila a do kín sa konečne doterigá koncom augusta. Tu sa môžete presvedčiť či príťažlivo aj pre váš vkus. Ja pri tomto výjave rozhodne budem. Netreba predsa zabúdať, že Bugs Bunny sa vráti v Avengers: Doomsday.

Streamingový tip týždňa:
Konečne film, ktorý miluje slová tak ako ja! Konečne postava, ktorá miluje slová tak ako ja! Len aby to neznamenalo, že mám niečo z jeho úbohosti. Aj keď túžba byť milovaný rovnako ako človek sám je milovať schopný, je absolútne pochopiteľná. Avšak z nízkosti Lorenza Harta by niečo chcel mať málokto. Vo filme Blue Moon legendárneho Richarda Linklatera sa tento malý mužík a veľký textár nachádza v jednom bare počas večera, cez ktorý jeho muzikálovému partnerovi vychádza najväčší hit kariéry. Text ale napísal niekto iný. Zabolí.

Večer zbabraných príležitostí, umeleckých ambícií, ktoré sa nikdy nenaplnia a prianí po láske, ktoré sa nikdy ani napĺnať nezačnú. Famózna konverzačka odkrývajúca množstvo motívov a charakterových vlastností. Slovný perfekcionizmus, ktorým vyzerá byť postava, ktorú excelentne stvárňuje Ethan Hawke, posadnutá, to všetko už len nádherne zaobaľuje. Túto dialógovú/monológovú tragiku po novom nájdete na HBO Max.

A to je na dnes všetko. Ani zďaleka to nie je všetko čo sa stalo, ale to vy už viete.  Napríklad sa vrátila moja obľúbená protipolarizačná tabletka Ján Špaček a hoci sa už nezaoberá politikou, stále  ukazuje ľudom, že ľudia sú ľudmi. A v tak vtipnom háve tomu predsa len neviem odolať.

Budúci týždeň možno o Prade, možno o rozpade Stranger Things. Chcel som aj písať o mojej úpenlivej nenávisti k Ružy pre nevestu a... tých tém je proste veľa. Ešte sa uvidí a ešte, že už iba 231 dní do tretej Duny.

Fotogaléria

---