Raňajkový klub #1: Najočakávanejšie filmy roku 2026

Blog o osobných obsesiách, trápeniach, existenčných strachoch a radostiach autora. O príbehoch, knihách, seriáloch a hlavne filmoch s názvom podľa Hughesovej sedemdesiatkovej klasiky. O všetkých tých "škandáloch", ktoré si my privilegovaní západniari, ktorí majú peniaze na tú kávu - pri ktorej si preferovane môžete tento textík každé utorkové ráno prečítať - môžeme dovoliť každodenne riešiť a polemizovať nad nimi. Je to politicky vyprofilované, štylisticky preexponované, s nadsázkou a, hádam, nejakou výpovednou hodnotou. Ak také veci nemáte radi, nechoďte, utekajte preč. A vy ostatní šup-šup na text.

Keď je už ten ofiko štart tohto blogu tak ma napadlo prečo si nepripraviť pôdu na budúce textíky. Filmový rok 2026 je totiž v plnom prúde, štúdiá na aktuálne prebiehajúcom CinemaCone ukazujú svoje triumfy a ja sa na tie možnosti budúcich glosov na pohyblivé obrázky enormne teším. Tak prečo tých najočakávanejších 10 nepredstaviť. Od masívnych popcornoviek po snímky, o ktoré sa domáci divák ani nešuchne. Začnem blockbusterovými istotami až kým sa prebojujem ku maličkým filmíkom, ktoré si zaslúžia vašu pozornosť, avšak jedna známa bomba na konci predsa len čaká. Tak poďme na to, samozrejme, vynechal som toho habadej, s huncútnym úškrnom som zo zoznamu vyškrtol napríklad aj toho Nolana:

Godzilla -1.0 je kaiju banger a v jeho - tentoraz mínusnulkovom - pokráčku sa titulná jašterica vyberie aj do takého New Yorku. Áno, šupinatý výletník sa bude impozantne týčiť nad Sochou slobody. Dopady krokov budú rešpektuhodne buchať, japonskí šikulanti - ako navrátivší režisér Takashi Yamazaki - vedia za málo peňazí urobiť veľa muziky, asi sa blyskne aj ďalšia obria opacha a už len stačí dúfať, že si z jedničky zoberú poctivú psychologizáciu postáv.

Poctivou psychologizáciou sa snaží chváliť aj nový dreamworksácky animáč Zabudnutý ostrov, ktorý divákom panelu Universalu na spomínanom CinemaCone pustili celý. Extatické ohlasy sa dostali až sem a ja kreatívcom stojacim za abnormálne kvalitným, posledným Kocúrom v čižmách verím naplno. Ich frenetická štylizácia sa nezaprie a hudobný podkres pozdvihuje sentimentálnosť emocionálneho podhubia spomienok, ktoré nás formovali a priateľstiev, ktoré sa časom zoslabujú. Za oceánom sľubujú, že nezostane ani oko suché. Ja sa trasiem už pri traileri.

A od originálnych prírastkov do sveta animácie ešte neutekám keďže sa stop motion štúdio Laika (Koralína, Kubo a kúzelný meč) púšťa do výpravnej fantasy Wildwood vo svojom typickom perfekcionistickom štýle. Marketing to ťahá cez poctivosť výroby a esenciálnu filmovú mágiu, v ktorej sa každé pierko čarovného a hlavne mohutného sveta ručne vyrába. Pre štúdio to môže byť posledný projekt a moderný svet na poctivosť kašle, takže sa očakáva prepadák. Prosím, choďte tých pracantov - v prípade nesabotovanej distribúcie - podporiť.

Pri fantaskne a písmenku W zostávame. Minulému roku kraľovali upíri, tento rok sa ukázať v čo najviac cool svetle, budú snažiť vlkolaci v snímku Werwulf. Ujme sa toho majster všemožných historicky presných desov Robert Eggers (psychologická Čarodejnica, artovo poblúznený Maják, psychedelický a surový Severan a minuloročný Nosferatu; skoro všetko geniálne kúsky). Zase prídu na pretras dobové hodnoty, uhrančivá scénografia zhypnotizuje a krv bude tuhnúť v žilách. Prerod Aarona Taylor-Johsona na monštrum má byť totiž tak animálne hrôzostrašný, že uchechtávači z blumhouseoviek budú zo sálov šprintovať. Utekať pred Vlkolakom sa ale neoplatí.

Presuňme sa avšak ku niečomu, pre československého diváka, známejšiemu. Počas handrkovania dvoch agentov CIA v utajení v lietadle - pravdepodobne na ceste na Veľkonočný ostrov - v úvode upútavky na Wild Horse Nine totiž padne, že v tunajších krajoch niekoho jeden z nich zabil. Czechoslo-fuckin-vakia je, teda, po nonšalantnom prednese Sama Rock-fuckin-wella v svetle medzinárodných reflektorov. A ďakovať môžeme len írskemu čiernohumornému frajerovi Martinovi Mc-fuckin-Donaghovi (sľubujem, že ma to už prestalo baviť). Najskôr by bolo ale vhodné poďakovať za fenomenálne Víly z Inisherinu - ktoré mixujú komediálne zlato, írske kopce, tragiku a intelektuálne cvičenie o spolunažívaní rôznych úrovní inteligencie - či V Bruggách. Z toho by malo byť jasné, že McDonagh takéto dynamiky nesúrodých dvojíc zvláda. Rýsuje sa konverzačná pecka roka.

A v - na chémiu vďačných - dvojiciach pokračujeme. Kyle Gallner a Samara Weaving budú totiž v Bonnie & Clyde-ovskej storke Carolina Caroline riešiť vlastné trable. Sami o sebe by ale nestačili keďže najväčším lákadlom tejto 70s ladenej kriminálky je pre mňa indíčkový profík Adam Rehmeier za kamerou. Snímky ako netradične punkový romcom Večera po americky, kde rebelujúci Gallner rúca životy prehnane stereotypných amíkov naruby v nekonformnom strihu (mimochodom, máte to na Filmzie úplne zadarmo), či famózny coming-of-age Snack Shack o dvoch chalanoch, ktorí zháňajú prachy, medzitým sa obaja na nevôľu toho druhého zamilujú do toho istého dievčaťa až kým ich rôzne rany prichádzajúcej dospelosti nezhodia na zem (tu mi už Rehmeier naplno ukázal, akú energiu má a do akej emócie to až vie zahnať; aktuálne aj na Netflixe), mi ukázali, že sa proste v tohto nezávislého kreatívca oplatí veriť.

Ďalší odsek, ďalsie indíčko. Okej, uznávam, že nebyť Finn Wolfharda, tento filmík by sa tu nebol dostal. On tu ale Finn je a je aj jediným mladým hercom, ktorý ma samotnou prítomnosťou automaticky zaháčkuje. Psie oči, feminínna konvenčná atraktivita a božský komediálny timing; ako sa to dá nemilovať? Ale fanboyovstvo Finna stranou. Kanadská dramedy Crash Land má aj tak čo ponúknuť. Podľa publika na festivale SXSW je to vydarený debut Dempseyho Bryka o chlapcoch odhodlaných namiesto svojej kaskadérskej práce natočiť skutočný film. Zase raz o dospievaní s tak nejak jemnejšou prácou s maskulinitou a mužským spracovaním emócií (témy, pre ktoré som očividne sucker). Herecky tu je aj šikula Gabriel LaBelle (Saturday Night, spomínaný Snack Shack, Fabelmanovci), ktorý ma každým filmom presviedča, že je úplne odlišnou osobou a cítim tu silné Gen Z vibes. Minimálne výnimočnosťou tohto diela si istý som.

Keď sme už pri milovníkovi slow burn hororov s neschopnosťou hrať heterosexuála Wolfhardovi, poslúži nám ako mostík ku ďalšiemu snímku. Zase coming-of-age, zase debutová festivalovka a zase hrôzostrašné monštrum. Samozrejme, nič nemá v desoch na Eggersovu víziu Vlkolaka... že?... že?... Leviticus je horor o konverznej terapii.

Osobne ma tento projekt zaujal fantastickou premisou: v radikálne konzervatívnom (ách, ako sa tie dve slovká k sebe nehodia) prostredí totiž chlapčenská rovnakopohlavná láska nie je len zakázaným ovocím. Túžba vie totiž plodiť nebezpečenstvo a v tomto svete násilná entita berie na seba vzhľad toho po čom človek najviac túži a pre chlapcov je to ten druhý. Extrémna reflekcia AIDS? Pravdepodobne. Zveličenie internalizovanej homofóbie? Asi. Nový queer hororový kult? Možno. Každopádne vieme, že sa to nebojí ani konvencií, ani romantiky. A ak by ste chceli ešte jeden koncepčne fascinujúci horor, o chvíľu aj do slovenských kín pribehne Posadnutosť, kde introvertné želanie po láske naberie nečakane strašidelných kontúr. Žánroví fanatici môžu jasať.

Chýba vám po týchto liberálnych tematizáciách testosterón? Nebojte sa, doplníme. Pretože ak sa opýtate hocijakého nerda do martial arts filmov na očakávané filmy tohto roka, musí padnúť The Furious spolu so siahodlhým monológom o všetkých tých ázijských legendách, ktoré na tom pracujú. Ja mená týchto choreografických a iných ikon nepoznám, ale bol by som idiot ak by som po tom traileri ich prácu neocenil. Dravé je to až do odpadnutia, krvavo surové údery definujú slovko cool. Zbrane sa menia konštantne od hŕby kladív cez neortodoxne využitý luk či vlastnú papuľu po sakramentský rebrík! Úplný masaker a šľaha orientálnej akcie. Neočakávam nič viac a nič menej.

No a už stačí iba sľubovaná bomba na záver, po všetkých tých ľahko nieche filmíkoch potrebujeme veľkofilm. Epiku planetárnych rozmerov. Generačný príbeh. Varovanie o budúcnosti ľudstva. Kde sa fundamentalisti neprestávajú vrhať na kopie protivníkov. Kde zdroje vedia byť vzácne a cítime už aj ich blokovanie nie to ešte vyčerpanie. Hovorím vôbec stále o budúcnosti? A hovorím vôbec stále o tretej Dune?

Každopádne tretia časť tejto ságy odprezentovala privilegovaným prvých sedem minút. Napínavých, nervydrásajúcich, zničujúcich sedem minút vojnového ťaženia pre ciele Muad´Diba. Ťažko povedať či by som tie zábery vôbec prežil, už trailer ma vojnovým pokrikom rozbil.

Čisté blockbusterové remeslo sa mieša s komplexitou nesfilmovateľnej filozofickej knižky. Timmy vo svojej holohlavej ére vzbudzuje nevídaný rešpekt. Villeneuve každým záberom ukazuje vrchol audiovizuálnych možností. Dvojka už je tým naj filmom, aký som kedy videl, tak kde sa chcú ešte posúvať? Takže aby som parafrázoval Plus 7 dní: To nevymyslíš, to je Duna.

Fotogaléria

---