Blog #0: O dráme vo svete, dráme v Maďarsku a Dráme v kinách

Na začiatok chcem byť transparentný. Aktuálne je nedeľa večer a zatiaľ čo úpenlivo čakám na výsledok maďarských volieb, spĺňam sľub, ktorý som si už skôr dal, že tento blog bude formou, cez ktorú sa každý týždeň vypíšem. Vypíšem zo svojich obsesií, trápení, existenčných hrozieb, radostí a tak podobne. Nastavil som si deadline na pondelnajšie ráno aby som jednak zhŕňal týždeň, ale aj písal pre tých pár chudákov (urážka čitateľov už v tretej vete, wau, dnes mi to ide), čo sa pri rannej káve hrozí jeho začiatku a toho, čo s ním príde. Tak ako aj ja.

Bude to o filmoch, seriáloch, knihách, príbehoch. O politike, modernom svete a všetkých tých "škandáloch", ktoré si my privilegovaní západniari môžeme dovoliť každodenne riešiť a polemizovať nad nimi. Dúfam, že to bude dosť formálne zábavné (ak nemáte radi preexponovanú textovú štylistiku, nechoďte, utekajte preč). Dúfam, že to podávam s dostatočnou nadsázkou. Dúfam, že to bude nejako výpovedne podnetné (to už si asi fandím príliš). Dúfam... tak vo všeobecnosti.

Tento blog chcem začať ako v takých tých snímkoch, kde hneď prvá scéna demonštruje vrchol príbehu. Nejaký pohľadný (aj keď asi zakrvavený) chlapík v sakramentsky zapeklitej situácii. Pravdepodobní nepriatelia prichádzajú z každej strany, mŕtvoly všade naokolo, nerozhodný výraz hrdinu, ktorý nevie kam uhnúť. Moment, z ktorého niet návratu. Moment, do ktorého podľa mňa civilizačne spejeme. Lebo súčasný svet je ako takýto film, vieme koniec a už si len odčiarkávame udalosti, ktoré k nemu vedú. Pri tejto myšlienke som si spomenul na citát z mimoriadne dôležitej a drzej francúzskej Nenávisti (brutálny film o parížskych imigrantoch, neschopnom systéme a nevyhnuteľnom násilí): „Heard about the guy who fell off a skyscraper? On his way down past each floor, he kept saying to reassure himself: So far so good... so far so good... so far so good. How you fall doesn´t matter. It´s how you land!“ (len si tú finálnu scénu pripomenúť na Jútjúbe ma emočne zdevastovalo). Viete, často sa dá rozmýšľať či koniec sveta už prišiel alebo ešte len s trpezlivosťou toho betónu pod padajúcim pánom čaká na svoj príchod. Ono keď americký prezident v nejaký utorok vydá status o možnom vyhladení deväťdesiatmiliónovej populácie, je to nejakým symptómom. To, že PR analytikom Bieleho domu príde v poho, že image Donalda Trumpa je imagom vulgárneho násilníka, je hneď ďalším symptómom (toto totiž nebolo ďalšie z vyjadrení naživo, ktoré vypovedajú skôr o prezidentovej senilnosti). Blíži sa teda (alebo tu už je) koniec sveta ako aj dramaturgický vrchol filmu a tento blog je moje prežívanie tej hodiny a štyridsiatich štyroch minút na časomiere, ktoré k tej epickej scéne vedú. Toho padania z mrakodrapu. Uvidíme či budem môcť písať aj o dopade.

Koniec Orbánistanu?

Predsa len sa ale pri čakaní na zákerné zajtrašky treba chytať nejakých stebiel trávy pozitivity (v prípade toho neboráka spred mrakodrapu skôr lana). Kým som sa totiž posunul o tri odstavce nižšie, sa stalo viac-menej istým, že maďar Magyar (lame, ja viem) vyhral voľby. Samozrejme, niekde vždy môže byť skrytá záverečná podpásovka, Magyara glorifikovať ani zďaleka netreba a ako drsná strategická otočka našich južných susedov bude, takisto jasné nie je. Nevieme ako hlboko zakorenené fideszácke štruktúry sú, či sa maďar Magyar vydá cestou hlbokej orby ako zo sloganu Naďových demokratov, či je možné sa podobnou cestou vydať, či je vôľa sa podobnou cestou vydať a či je vôbec dobré a zodpovedné sa podobnou cestou vydať. Stále zostávajúce čiastočky aktuálneho optimizmu mi ale dovoľujú jednu vec. Odporučovať podnety na depku, cynické výpovede o modernej dobe a rozjímaniach o súčasnom svete, ktoré tnú do živého. Veď optimizmus ste dostali inde, tento film je o inom.

Aktuálne máte totiž v kinách Drámu. Dramatický (haha) príbeh, ktorý spočiatku vyzerá nevinne. Roztomilou chémiou nasiaklý párik zložený z hereckého chameleóna Roberta Pattinsona a úžasnej Zendaye sa pripravuje na svatbu. Výrazný strih vás sprevádza poslednými dňami pred plánovaným spojením. Levely zamilovanosti su rekordné a zaľúbenci už riešia posledné formalitky. Keď zrazu... niečo veľké, niečo provokatívne, niečo šokujúce. Dráma. Pod vplyvom okolností ako alkohol, konverzačný nátlak a pokojná večerná atmoška ašpirujúca nevesta Emma odhalí to najhoršie čoho sa kedy v živote dopustila. A o nič pekné sa nejedná. O čo ide vám ale neprezradím, v najlepšom prípade vás zvedavosť doženie do kina (a nie ku pýtaniu sa četu). Každopádne následky tohto odhalenia otriasajú úplnými základmi pôvodne idylicky pôsobiaceho vzťahu.

Môžeme totiž veriť človeku, ktorý má celú zásadnú časť minulosti - a teda asi aj osobnosti - o ktorej nevieme. Je to ten náš najbližší, je to ten skutočne najmilší človek akého poznáme? Ak vôbec milý je. Ako môže ten človek byť *******? Aké to má psychoanalytické vysvetlenie? Má láska tieto výstrednosti akceptovať? Ale veď to nie je výstrednosť ako ten jej odpudivý smiech. Toto je vážne! Mám to ospravedlňovať? Mám to odsudzovať? A čo si budú preboha myslieť ľudia?! - takýto guláš sa odohráva v hlave - nie je si istý či - ašpirujúceho ženícha Charlieho. A guláš sa odohráva aj v našich hlavách. Na tie haldy pokrytectva sa nedá fyzicky nereagovať. Na tú odpornú Rachel a jej postoje sa nedá fyzicky nereagovať. Na všetky tie trapasy sa nedá fyzicky nereagovať. Na humor, ktorý challenguje pri ako ťaživých témach sa divák prichytí smiať, —| |—.

Dráma je nádhernou ukážkou interaktivity kina. Zavrieť ľudí do zatmavenej miestnosti, postaviť pred nich brutálne relevantnú tému americkej spoločnosti a nechať ich na rôzne deviantné odhalenia reagovať. To hádam aj spĺňa parametre sociálneho experimentu. Možno poznáte také tie kinomomenty keď vás pri komédii rozrehotá tá štyridsiatnička s pohárikom vína, ktorá sa nákazlivo uchechtáva svojim výrazným smiechom dva rady nad vami. Keď vnímate, že to citlivé publikum už tú intezitu napr. takého Hamneta nezvláda, už-už ide vyťahovať servítky a vy sa ku tým emóciám chcete pridať. A Kristoffer Borgli tieto až komunitné reakcie svojim predsvadobným snímkom zase niekam posúva. Tentoraz ku permanentne otvoreným ústam, nadvihnutému obočiu a nepokojnému sedeniu. Zlý film to nie je, takže odísť sa nedá (špeciálne pri dnešných cenách kín). Jediné čo ostáva je priama konfrontácia, témam a dilemám snímku sa postaviť čelom. A počas toho ešte sledovať tie páriky navôkol, ktoré čakali nenáročný romcom. Uvidíte či je vašim hlavným cieľom byť kompatibilný s názormi spoločnosti ako Charlie (samotný protagonista je totiž často ku názorom druhých submisívny ako Szijjártó k Lavrovovi) alebo sa vydáte inou odvážnejšou - a vždy moralisticky odsúditeľnou - cestou. Dráma je interaktívna iným spôsobom ako pomocou postreku neidentifikovateľnej tekutiny do tváre a potrasenia sedačkou, triasť sa budete z vlastnej vôle. A nevyberá sa za to ani doplnkový poplatok. Takže túto cringe-inducing pecku si treba „pretŕpieť“ so všetkou prenesenou hanbou s tým spojenou pred veľkým plátnom a s čo najväčším davom.

Uznávam, že to až tak pesimistický tip na film nie je. Asi zatiaľ zdeptávať za potrebu nemám. A to si treba užiť. Tak o týždeň zase. A hádam aj s menom.

Fotogaléria

---